Ako správne zlepiť srdce II.

3. Viktor - Len ten, kto si stojí za svojim získa to, čo chce

,,Lenže ja potrebujem novú operátorku manažmentu, Vanesa!!" zhúkol som po svojej asistentke v návale hnevu. Dnešok sa už od vstávania ťahal v znamení zlej predtuchy. Najprv som si obliekol špinavú košeľu, ktorú som si okamžite musel vyzliecť a riadne som vynadal strýkovej upratovačke, ktorá sa mi stará o podobné záležitosti, potom som si obaril jazyk na rannej káve, ktorá bola asi o sto stupňov horúcejšia, ako by mala byť a nakoniec som vo výťahu stačil zlý gombík, a tak som sa vyviezol o desať poschodí nižšie, ako som mal, čož som zistil až keď som blúdil neznámymi chodbami. Do kancelárie som vbehol naštvaný, pochopiteľne, a potom mi ešte Vanesa dobehla oznámiť, že na Rebekine miesto nemáme náhradu. To bol začiatok zlého sna.

,,Ja viem, pane, a preto sa tiež snažím zo všetkých síl nájsť čo najschopnejšiu uchádzačku, či uchádzača, no nie je to najľahšie, pane," ohrádzala sa. Dnes mala na sebe len jeden jediný kus látky, a to červené obtiahnuté šaty. Zas tá prekliata červená. Vedel som, že dnešné ženy čoraz viac nadávajú na spodnú bielizeň a vedel som tiež, že keby ju Vanesa nosila, nedávala by si taký pozor na každý svoj pohyb a obzvlášť na každý svoj pohyb v mojej prítomnosti. Zas bola bosá.

,,Máte priateľa, zlatko?" prehovorilo za mňa moje podvedomie. Skôr ako som si uvedomil, čo som povedal mi už na líci pristávala Vanesina dlaň. Keby mi facku nedla ona, určite by som ju bol strelil aj sám.

,,Vrátim sa, keď sa upokojíte," odvrkla očividne dosť naštartovaná, a to ma vzrušovalo najviac. Predbehol som ju a stihol som zavrieť dvere ešte skôr ako sa nimi vytratila von.

,,Povedzte, Vanesa, prečo si každé ráno vyzúvate podpätky, keď vystúpite z výťahu?" zaujímalo ma. Zastavil som svoje chlípne myšlienky ešte skôr ako som ju stihol pretiahnuť na mojom stole so skleneným výhľadom na skoro polovicu mesta. Nie že by ma tá predstava nelákala.

,,Som vaša zamestnankyňa, nie vaša hračka, preto dovoľte, rada by som odišla," povedal rozhodne a v momente som bol tvrdý. Vedel som, že Vanesu som rozhodne neočaril, obzvlášť, keď vedela o všetkom, čo sa kedy udialo v mojej kancelárii. Musela byť prinajmenšom zhnusená. A či to trápilo mňa? Môjho malého spoločníka skrytého v boxerkách to rozhodne zaujímať nechcelo.

,,Samozrejme, prepáčte, slečna. Skúsim nejako vyriešiť tú našu situáciu s Rebekiným miestom, áno?" hovoril som cestou k dverám. Galantne som jej otvoril dvere a ona vyšla von. Dúfal som, že si svoj prečin u nej vyžehlím. Vyzerala byť v pohode. Vedela, že po nej pôjdem a chcela to. Rozhodne to však spomaľovala tým, že sa každé ráno vyzúvala.

,,Pravdaže. Budem čakať na svojom mieste, pane. Už som si začínala myslieť, že vám hrablo," poznamenala, keď prechádzala okolo mňa. Na jej tvári som ešte zazrel spokojný úsmev, nie ten vydesene zhnusený, ktorý ju ovládal pred chvíľou.

S pokorným úsmevom som zavrel dvere a s hlasným smiechom som sa usadil do svojho kresla na kolieskach. Nemohol som uveriť svojej absurdnej situácií. Veď ja som po nej vyštartoval a ani som si to neuvedomoval. Začínal som chytať nejaký zvláštny druh absťáku a musel som to zaraziť.

Po celodennom vyriadzovaní telefonátov a emailov ma bolela hlava, našťastie už ubehol dostatočný počet dní na to, aby sa dnes opäť mohol začať víkend, a tak sa mi nad hlavou značne rozjasnilo. Nevedel som sa dočkať tých pár dní bez práce.

Opustil som kanceláriu hneď ako som dokončil svoju prácu a tešil som sa ako konečne vypustím paru a budem sa baviť. Moje plány mi boli úplne jasné.

,,Pán, Rupperford?" zastavila ma Vanesa na odchode. Uplne som zabudol na to, že by ma niekto mohol zastaviť. Sústredil som sa iba na odchod.

,,Slečna?" oslovil som ju naspäť.

,,A čo tá vec s Rebekou?"

,,Skúsim ju vyriešiť do pondelka. Krásny víkend, Vanesa," povedal som a už som sa neobzeral.

Tak sa pre mňa skončil pracovný týždeň. To znamenalo, že hneď po príchode z práce som sa mohol vyzliecť z prevoňaného obleku do riflí a obtiahnutého trička. Tie momenty som zbožňoval. Vždy mi pripomenuli strednú, ale vždy som zahnal svoje myšlienky a kŕmil som sa prázdnotami typu "Vždy si sa všetkým babám páčil, teraz aj vtedy."

Zašiel som do jedného baru v centre mesta. Barman ma už poznal, a tak mi stačilo jediné slabé kývnutie hlavou a po pár sekundách som mal svoj drink na stole predo mnou. Rozhliadol som sa okolo. Videl som množstvo vlniacich sa tiel. Od tých svižnejších až po tie ťarbavejšie. Doprial som si malý dúšok koňaku a očami som sa vrátil späť na parket.

Vedel som, kde dnes večer skončí jedna z tých dievčat oddávajúcich sa hudbe. Nemal som však náladu skočiť do toho tak po hlave. Niekedy dievčatá chodia samé, niekedy ich treba uloviť očami a inokedy ich treba dobíjať nástojčivejšie. Sú však aj výnimky, ktoré buď prišli so svojimi priateľmi alebo nestoja o cudziu pozornosť. Všetky tam však chodia, aby sa zabavili. Najčastejším prípadom sú u mňa dievčatá, ktoré skončia tam, kde ich chcem mať. A užijú si tak, ako nikdy v živote. Ony sú spokojné, pretože ich neminula mužská pozornosť a ja som spokojný, pretože som si mohol dopriať malé odreagovanie. Tak je to fér.

,,Dobrý večer," oslovil som po chvíli dievča, ktoré nedočkavo čakalo na svoj drink.

,,Ahoj," jej pery sa roztiahli do úsmevu. Až som bol prekvapený, ako ľahko sa dala získať. Čakal som totiž, že sa budem smiať ako nado mnou ohrnie nosom a dá mi jasne najavo, že nemá záujem. Niekedy však odhad klame a dnešok vyzeral na rýchly a ľahký úlovok.

Zdvihol som ruku na barmana a ďalej som sa díval len na to jemné blonďavé dievča. Pripomínalo mi.... vlastne nikoho. Keď barman videl môj skoro neodpitý pohár, dovtípil sa a dievča s blonďavou šticou malo čoskoro svoj drink s dáždnikom vo svojich rukách.

,,Si tu sama?" nedalo mi. Musel o decibel zvýšiť hlas, pretože okolo nás sa rozliehala hudba z reproduktorov.

,,Och, kedy, vy chlapi, začnete baliť dievča menej dramaticky?" zasmiala sa. Očividne som ju pobavil. Vyzerala mlado a budila vo mne dojem, že sa v mužoch vyzná. Porozmýšľal som, čo by ju mohlo zaujať viac ako miliónkrát otrepaná otázka. Zliezol som z barovej stoličky a postavil som sa pred ňu. Potiahla si nápoj cez slamku a s očakávaním v očiach čakala, čo vymyslím.

Nahol som sa k nej a hrane som sa jej ospravedlňoval za svoju nezdvorilosť. Akože som len chcel vedieť, na čom u nej som. Zachichotala sa, čož znamenalo len dve možnosti. Buď so jej bol na smiech alebo som ju pobavil. A v tomto prípade bola správna druhá možnosť. Chytal som ju do svojej siete.

Paula, ako som sa neskôr dozvedel jej meno, ma vytiahla na parket. Tancovala ako dračica. Jej krátke čierne šaty, ktoré jej obkresľovali postavu sa jej pri tanci vyhŕňali a dôvodom odhaľovania jej stehien boli značne aj moje ruky. Po toľkých drinkoch som vedel, že ma dnes večer neodmietne. V očiach sa jej hrala túžba s nenapraviteľnosťou, zvádzala ma na parkete a aj celú cestu do môjho bytu.

To dievča bolo živé, sexi, neodolateľné, milé, nevinné, ale skúsené a pekelne šialene dobré. Nedokážem ani popísať tú noc. To dievča sa opilo, aby ma dostalo ešte ľahšie, a pritom bola pri plnom vedomí. Všetky jej pohyby, či už na parkete, alebo v mojej posteli, boli nepredstaviteľné. Bol to piatok ako sa patrí. A na chladničke mi visí papierik s jej telefónnym číslom.

🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦

Čaudy, žubrienky! ;)

🐦ohromne ma teší to vaše nadšenie z tohto príbehu, že som si nemohla pomôcť a s nadšením som sa vrhla do písaní tejto časti ;)

🐦Dúfam, že sa vám táto Viktorova časť páčila a prezradím vám, že už čoskoro sa začnú našim holubičkám cesty krížiť 🐦 ;)

Ďakujem vám za ohlasy ;)

Ste zlatíčka🐦

V.S 🐦