Ako správne zlepiť srdce II.

44. Alex - Aj keď si myslíš, že tvoja hlava je prázdna, nevyhneš sa neporiadku

,,Asi už pôjdem," zakričala som Amy po konci ďalšieho šialeného tanečného kola.

,,Nie, ešte zostaň. Dám ti zahrať niečo pekné. Prosím," presviedčala ma Amy, no ja som len krútila hlavou. Naozaj ma toľko pohybu zmorilo. Nebola som naň jednak pripravená a tiež som sa potrebovala zbaviť toho, ako ma všetky moje skutky vždy dobehnú. A teraz ma to dobehlo asi takým štýlom, že som na sebe cítila zúfalý pohľad muža, ktorému som zlomila srdce. Vidieť ho s inou, ktorá bola predtým Viktorovou priateľkou zas lámalo srdce mne i keď by asi nemalo. No tak ako to nevysvetlíte tvrdohlavému osemnásťročnému dievčaťu v puberte, nevysvetlíte mu to ani o deväť rokov a ani v inej situácii. Bola som naštvaná z toho, že Mat vyzeral akoby mu nezáležalo na ničom, keď sa hneď po rozchode nalepí na inú. On naozaj vyzeral ako jeden z tých, ktorí by to tak nespravili. Viktor by to tak spravil, Mat bol totálne odlišný.

Am sa so mnou rozlúčila, odmietla som jej odprevadenie, a tak s Davidom ešte zostali, aby si spravili pekný večer ešte krajším. boli spolu ozaj šťastní. Ja som si svoje šťastie pokazila. Vystriedala a zničila. Moje šťastie sa na mňa naštvalo. Ale tak som si to zaslúžila mojim panikárením a zlými rozhodnutiami.

Dav nenamietal, keď som chcela odísť a nebolo v tom, že by ma nemal rád. Len sa tešil tomu, že sa ma konečne zbavil.

Vzala som si kabát a premýšľala som nad únikom, no jediný spôsob odchodu bolo popri bare. A ešte stále tam sedel Mat s Vanesou. Hnevať by som sa asi nemala, veď to ja som sa rozišla s ním. Tak prečo mi potom prekážalo to, že bol s inou??

Prefrčala som von tak, ako rýchlo to len šlo. Nevšímala som si, či ma registrovali, či na mňa volali, alebo či ma ignorovali. Jednoducho som odtiaľ bez komplikácii vypadla.

Komplikácia sa objavila až neskôr. Vyšla som na ulicu. Bola taká zima, že som si svoj tenučký kabátik musela stiahnuť tuhšie. Objala som sa rukami, aby mi bolo teplejšie a s úľavou som si to šinula smerom domov. Ale to mi nedošlo, že cesta domov bude asi dlhšia, ako som si predstavovala. Boli sme príliš ďaleko od môjho osamoteného bytu a tiež som mala ísť domov sama. Vedela som, že keby som mala číslo na Viktora, určite by som mu zavolala. Nemala som širokú možnosť voľby a vracať sa k Am som nechcela kvôli páriku pri bare. Tak som sa vybrala na najbližšiu zastávku, kde som hodnú chvíľu čakala na autobus. V noci slnko nehrialo a bolo to cítiť viac než by bolo potrebné. Prestupovala som asi trikrát, kým som sa nedostala k nášmu paneláku, kde som už vlastne bývala len ja sama. 

Vytiahla som si kľúče od bytu a domov som si vyšla po schodoch. Moja hlava bola super prázdna a super vyprázdnená po zdĺhavej cesty sem. Nemala som už nad čím premýšľať. Chcela som sa už len osprchovať a spať.

No to bolo ešte predtým, ako som zabočila za roh a našla som si pred dverami malé prekvapenie, ktoré tam na mňa čakalo. Čokoláda previazaná stužkou. Usmiala som sa. Bolo to milé. Zohla som sa, aby som si prečítala, komu by som za ňu mala poďakovať. Nestihla som ju ani chytiť do ruky.

,,Vanesa mi kedysi dávno zistila, kde bývaš, ale nikdy som sa k tomu neodhodlal. Teda až dnes som sa odhodlal, a tak som tu... Myslím, že som  to mal spraviť už dávno," povedal a mne všetky slová behali v hlave ako splašené, ale ani jediné sa nedokázalo dostať von. Zostala som omráčená. Ani som sa len nepohla. Nastal vo mne výbuch všetkého vytesneného, čo sa mi vrátilo do hlavy a jediné, na čo som sa po chvíli zmohla, bolo vystrieť sa. ,,Môžem ísť ďalej?"

***************************

Čaudy, trblietky ♥

Nápady ma opúšťajú a nechcem sa tohto príbehu vzdať. Nechcem ho ani písať už len preto, aby neskončil, pretože by to bolo množstvo trápneho ničoho. Určite sa ešte niečo udeje, no myslím, že už sa blížime ku koncu :)

Krásny zvyšok nedele ;)

LY, Rony ♥