Ako správne zlepiť srdce II.

22. Alex - Keď chceš cítiť peklo v pekle, ani sa nemusíš snažiť

Am s Davidom sa od nás odpojili už hneď pred klubom. Chceli mať čas osamote na svoje vlastné radovánky. Bolo mi jasné, že Mat myslel na to isté, no ja som na to myslieť nedokázala. Moja myseľ bola úplne zamestnaná spomienkami na Viktorove bozky. Chýbali mi jeho nástojčivé dotyky a nezbedné ústa. Chýbalo mi vo vzťahu vzrušenie. Chcela som von. Chcela som viac.

,,Myslím, že teraz je ten čas..." šepol Mat cestou v aute. Jeho slová smerovali k posteli a k jemnému nežnému oddávaniu sa. 

Všimol si, že sa naňho nepozerám, všimol si, že som nesvoja, no poctivo sa venoval šoférovaniu. Aj keď bol Mat bystrý, bol veľmi naivný a až príliš milý. A ja som si ho nezaslúžila už len pre to, že som myšlienkami bola v náručí iného.

,,Mmhmh. Asi mi bude zle," vzdychla som si a posadila som sa ešte hlbšie do sedadla. Mat položil svoju dlaň na moje stehno. Bol to prejav náklonnosti, akoby ma jediným dotykom chcel vyliečiť, no ten zmätok v mojej hlave sa vyliečiť nedal.

,,Prejde to, uvidíš. Len dýchaj. Otvorím ti okno," usmial sa a na chvíľu svoju ruku premiestnil, aby do auta vpustil závan vetra, hneď na to ju však vrátil na moju nohu. Mal svoje zábrany. Videla som na ňom každý deň, keď sme boli spolu, že by chcel viac, no bál sa. Chcel byť zvodnejší, chcel byť vzrušujúcejší, chcel byť náruživejší. Možno. No nebol taký. Nebol taký ako Viktor. Bol jemnejší a vľúdnejší. Vždy mi to prišlo milé, no dnes v noci som ho chcela divokého, a to mi on dať nemohol.

,,Nemáš v byte tabletky?" spýtala som sa a chytila som sa rukou za hlavu. Chcela som hrať svoju nevoľnosť čo najpresvedčivejšie. Nechcela som byť v jeho tesnej blízkosti. Chcela som priestor, voľnosť. Chcela som, aby bolo za mnou to nepríjemné, čo som sa mu chystala urobiť zo svojich sebeckých príčin.

,,Nejakú od bolesti?? Určite áno. Hneď budeme doma, neboj sa, zlatko," utešoval ma. Priala som si neklamať mu, no bála som sa na neho vysypať pravdu. Ako sa vlastne rozchádza s niekým, na kom vám záleží, keď v tom celom vašom zmätku existuje niekto, koho chcete viac?? Robí sa to, ako keď strhávate náplasť z rany?? Rýchlo?? Alebo pomaly a opatrne?? Dávať si pozor pri voľbe slov alebo to len zo seba všetko dostať čím skôr?? Pre Mata by bolo najlepšie nespraviť to nikdy a pre mňa spraviť to hneď. Bola som príliš vystrašená. Chcela som byť odvážna. Chcela som si povedať svoj názor. Chcela som sa hrdo postaviť a povedať, čo chcem. Bála som sa. Nebola som toho schopná. Cítila som svoju vlastnú úbohosť.

,,Ďakujem," utrúsila som na pokraji zbláznenia. Už už som začínala plakať, no Matov dotyk ma príjemne hrial na kolene. Chytila som jeho ruku a posunula som si ju vyššie po stehne. Chcela som, aby zareagoval tak, ako som chcela. Aby pritlačil, aby bol nenásytný, aby mi dal najavo svoju túžbu. Venoval mi letný úsmev. Možno to bol jeho spôsob, ako vyjadriť svoje potreby. Moc som tomu však neverila. Vedela som, že si ho nemôžem vymodelovať podľa seba a že ak s ním chcem zostať, musím prijať to, aký je. Problém bol v tom, že som si v prítomnosti Viktora uvedomovala jeho nedostatky. Teraz ich nedokážem dostať z hlavy.

Dorazili sme k nemu domov a ja som sa hneď hodila do jeho mäkkých perín. Mat ma nenasledoval, prišiel až po chvíľke a v rukách držal pohár s vodou aj s tabletkou od bolesti. Posadila som sa.

,,Len lež. Ja sa o teba postarám," odvetil prívetivým hlasom. 

,,To teraz budeš moja sestrička??" usmiala som sa. Dúfala som, že keď sa posnažím urobiť náš vzťah lepším, bude taký.

,,Skôr doktor. Budem ti hovoriť, čo máš a čo nemáš robiť," šepkal. Jeho tvár bola len na milimetre od tej mojej. Moje srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Priala som si pobozkať ho a dostať niečo viac ako doteraz. Niečo omnoho viac ako vľúdnosť a opatrnosť. Chcela som byť v rozpakoch. Chcela som kričať. A chcela som, aby na mňa pritlačil.