Ako správne zlepiť srdce II.

13. Viktor - Miesto ľútosti sa so sebou musíš zmieriť, buď lepší

Cítili ste sa niekedy paralizovaní?? 

,,Dobrý, šéfko."

Sedeli ste niekedy na stoličke, ľudia okolo vás len tak prechádzali, striedali sa pred vami rôzne tváre a vy ste iba automaticky reagovali na situáciu??

,,Tu sú tie papiere na finančné."

 Cítili ste sa niekedy ako nadrogovaní, aj keď viete, že ste nikdy drogy nebrali?? 

,,Dnes máte to výberové konanie za Rebeku."

Mali ste niekedy pocit, že stojíte na mieste, ale svet sa točí ďalej, že je to len chrapúň, čo na vás nečaká??

,,Ste v poriadku, pane??"

Cítili ste niekedy úzkosť z činov, ktoré ste spravili a keď vás dostihli, rozdrvili vašu myseľ a celé vaše ja??

,,Haló?? Nie je vám nič??"

Vnímali ste niekedy podnety z vášho okolia iba podvedome?? 

,,Viktor?"

Chceli ste sa niekedy dobrovoľne utopiť vo vašej bezbrannosti??

,,Hej, ty magor. Zobuď sa!!" Precitol som do mojej kancelárie s odpornou bolesťou píšťaly. Ruka mi hneď vystrelila k boľavému miestu a skrivil som tvár do bolesťou a hnevom poznačeného rozloženia.

,,Ty krava. Čo to robíš??!!!" vyletel som na Vanesu, ktorá stála predo mnou a pravdepodobne to práve jej som mohol vďačiť sa svoj budúci opuch. Celé ráno okolo mňa chodila, ale na nič som si nespomínal. Ani na jediné jej slovo, či úsmev.

,,Vedela som, že si tie podpätky nemám dnes vyzuť. Spal si s otvorenými očami," bránila sa. Chcela ma len prebrať a ja som ju za to znenávidel. Nemohol som sa venovať mojej práci, keď moja hlava bola akoby zamrznutá. Ochromená.

,,Nabudúce, prosím ťa, nebuď agresívna k svojmu šéfovi. Mohol by som ťa vyhodiť," venoval som jej prudké slová a otočil som sa k môjmu presklenému výhľadu.  V mojom aktuálnom rozpoložení by sa mi ale neuľavilo, keby som vyhodil Vanesu. Navyše iná sekretárka by moje vrtochy netrpela tak ako ona. Bola ako moja sestra, ktorá sa nikdy neurazí.

,,Nemôžeš ma ignorovať!" odula sa. No stále stála za mnou. Počul som za sebou ako plytko dýcha. 

,,Vážne??" zatiahol som ironicky. Pridal som aj posmievačný úškľabok, ktorý ale Vanesa nemala šancu spozorovať spoza môjho chrbta.

,,Nemôžeš ignorovať svoju prácu. Máš aj povinnosti," informovala ma ako správna sekretárka.

,,Tak to urob za mňa," vyštekol som na ňu.

,,Máš dnes pohovor," pripomenula mi. Neviem prečo, ale nebola to pre mňa nová informácia. Asi som ju ráno musel čítať v kalendári.

,,Zruš ho."

,,Nemôžem to zrušiť. Tie uchádzačky už sú tu," predniesla. Nemala v pláne ustúpiť. To ani aj nie.

,,Tak im povedz, že na to miesto už niekoho máme. Ja to vyriešim.. neskôr," prikázal som jej. Nemal som chuť, náladu, ani hlavu na to, aby som s niekym viedol opakujúci sa rozhovor bez duše.

,,Nechceš mi povedať, čo sa stalo?" zjemnela. Čakala pri mne v mojej ťažkej chvíli, ale moja autoritatívnosť si v ten deň extrémne brúsila zuby. Nemal som v pláne ani náznakom jej niečo prezradiť.

Keď sa dovtípila, že zo mňa nič nevyjde, zas sa rozhodla ma buzerovať. ,,Nemôžeš sa celý deň len dívať z okna a tváriť sa, že všetci za teba budú makať ako fretky!"

,,Tak sleduj," zamrmlal som si pre seba. S najväčšou pravdepodobnosťou Vanesa počula minimálne náznak toho, čo som povedal.

,,Máme veľa práce!!" rozhorčovala sa.

,,Ja chcem dnes voľno. A chcem ho aj zajtra a aj... uvidím, kedy sa vrátim," vyhlásil som pevne a postavil som sa zo stoličky. ,,Prajem vám príjemný deň, slečna Madrocková," pozdravil som ju slušne a čo najmilšie to šlo a pobral som sa preč. Preč z kancelárie, preč z budovy, preč z mesta.

Mal som v pláne zašiť sa do hotelovej izby mimo mesta a prespať celý svoj márnotratný život. Ako som len mohol byť tak hlúpy a myslieť si, že sa všetko len tak vráti do starých koľají? Bol som naivný. Teraz, keď som videl Alex, keď som videl jej šťastný úsmev a hriešne pohyby, nemohol som ju vyhnať z hlavy. Chcel som zmeniť svoje rozhodnutie, chcel som, aby som vtedy nebol odišiel. Ja som mohol byť ten, koho by vyzliekala na parkete a s kým by sa zabávala.Chcel som jej všetko vynahradiť a chcel som to napraviť. 

Bol štvrtok, za ten čas, čo ubehol od víkendu, som sa ešte neodhodlal nájsť si jej adresu. Nevedel som, čo by som jej povedal, keby som sa jej objavil vo dverách. Nevedel som, čo by som mal urobiť. 

V piatok ráno som si namiesto raňajok sadol k stolu v hotelovej izbe a brázdil som sociálne siete, aby som našiel jej fotku. Našiel som iba jej zablokované konto. Hľadal som ďalej. Nikam som sa nedostal. Buď bola dobrá v tom, ako sa skryť pred svetom alebo som len nepoznal tie správne cestičky, ako sa k nej dostať. Možno nechcela, aby som sa k nej dostal, ale nemohol som si viac vyčítať, že som ju vtedy opustil. Chcel som byť správny chlap a postaviť sa k stene čelom. Preraziť ju a dokázať Alex, že za to stojím a že mi na nej možno ešte stále záleží.

Musel som sa ponížiť na inú možnosť. Vzal som si telefón z nočného stolíka a vytočil som známe číslo. 

,,Prepáčte, práve nie som na príjme, skúste to neskôr alebo mi nechajte odkaz. Pííííííp," ozvalo sa z telefónu. ,,Hodila ma do odkazovky??!" zúril som, no musel som sa upokojiť, ak som chcel, aby mi pomohla.

,,Ty krava, čo sa vyžívaš v tom, aby som poznal svoje svedomie... ach, potrebujem tvoju pomoc, tak sa mi ozvi nech ťa nemusím o to ešte aj prosiť... čau," vysypal som zo seba a zavesil som.

Čakal som, či mi zavolá späť. Čakal som pár hodín, no márne. Napokon som sa rozhodol zísť dole do baru. Objednal som si pohár čírej tekutiny, o ktorej som nahováral, že mi pomôže a prenesie ma cez moje zlomené srdce. Svoj očakávaný účel nesplnila, a tak som si už Ďalší pohár neobjednal. Všimol som si pár zvedavých pohľadov, najmä tie, ktoré patrili nejakým kočkám pri vedľajšom stole. Znechutilo ma to. Musel som sa vrátiť do svojej izby a prečkať svoje bezvetrie tam.

O hodinu na to sa spoza dverí ozvalo klopanie. Zamračil som sa a išiel som otvoriť. Myslel som si, že to bude niekto z personálu hotela, no pred dverami ma čakalo prekvapenie.

,,Tak čau, konečne som ťa našla!" vykríkla natešene. ,,Pozri, čo som priniesla, teraz mi pekne vyklopíš, čo sa deje," zdvihla do vzduchu fľašu vína a tvárila sa pri tom víťazoslávne.

Konečne po dlhom bezvetrí som sa zasmial nad jej bezstratostnosťou a odhodlaním odstrániť každú prekážku na svete.

*****************************

Čaudy, trblietky!!!

Mrzí ma moja dlhšia pauza, nebudem sa vyhovárať, že aj mne sa blíži maturita, že je zlé počasie, že slnko nie je na správnom mieste, aby som písala :D budem sa snažiť vám čím skôr napísať ďalšiu časť a ďakujem vám, že kvôli mne an príbeh nezanevierate, ste zlatíčka ♥ 

prajem vám krásne prázdniny ;)

V.S. ;)