Ako správne zlepiť srdce II.

27. Alex - S úprimným úsmevom na perách môžeš byť spokojná

Očarená. S úžasom. Spokojná. Sedela som vedľa Mata zatiaľčo on šoféroval a dívala som sa z okna. Nechcela som prísť o žiaden úžasný detail okolia, kam ma vzal. Odmietala som odísť. Necítila som zas až taký chlad. Chcela som počkať. Hoc aj do východu slnka.

,,Môžeme tam ísť aj nebudúce," utešoval ma sledujúcu vzďaľujúci sa kopec.

,,Môžeme tam chodiť stále," usmiala som sa. Aj keď pozornosť venoval ceste pred sebou so všetkou opatrnosťou, čo mal, postrehla som leho ligotajúce sa oči a šťastím pokrivenú tvár.

,,Pôjdem tam s tebou kedykoľvek, ak to znamená, že prídeš ku mne," usmial sa. Odviezli sme sa až k reštaurácii. K Siane. Netušila som, čo to malo byť, ale asi som ozaj začala pociťovať hlad.

,,Nech sa páči." Vykročil k mojim dverám a otvoril mi ich, aby som mohla vystúpiť. Miesto poďakovania som ho ponorila do spleti bozkov.

,,Nie som hladná," riekla som, aby sme zostali vonku čo najdlhšie a nič neriešili. Vedel, na čo narážam. Mali sme za sebou dosť rušné obdobie a bola som rada, že sme ho prekonali a mohli sme opäť voľne dýchať bez škrtenia zmyslami.

,,Ja myslím, že večeru zvládneš, zlatko. Poď." Zatvoril  dvere na aute, aby sme sa mohli pohnúť. Snažila som sa namietať, až som to napokon vzdala.

,,Okej. Možno to tam zjem úplne všetko," zavtipkovala som a nechala som sa viesť do útrob nóbl budovy. Zamkol auto a viedol ma za sebou. Keď sme sa predierali pomedzi hostí, ktorí čakali na stôl, kráčala som pomalšie. Pustila som sa Matovej ruky, pretože obraz, ktorý sa mi črtal pre očami bol až príliš neuveriteľný. Prečo naňho dokážem naraziť všade, kam prídem?? Bola som naštvaná, že so všetkých ľudí na svete musím stretnúť práve jeho. Oklamal ma. Nezavolal a teraz sa mi ešte ukazuje pred očami s jeho úbohou sprostou frajerkou, ktorá ešte nepoznala, čo je zač. 

Mal na sebe úžasne fialovú košeľu s dlhým rukávom, ktorá, smola mne, ladila s mojimi šatami. Bolo to ako zo zlého sna. Nechcela som,aby ma s ním čokoľvek spájalo. Po všetkom, čo spôsobil.

Možno by som mu jedno či dve vrazila a nakričala na jeho frajeku, aká je naivná a sprostá, že sa s ním ťahá, ale prekľučkoval sa ku mne Mat a ťahal ma Ďalej cez dav, ktorý čakal na stôl.

,,Mat, poďme preč. Naozaj vôbec nie som hladná. Nechcem tu byť," vysypala som zo seba, keď sme sa pretlačili na okraj skupinky. Nechcela som dýchať, ani jesť v takom prostedí, kde bol aj on.

,,Alex? Si v poriadku??" Chytil mi tvár do dlaní. Cítila som na sebe pohľady okolo stojacich ľudí, ale bolo mi to jedno. Nevedela som, čo robiť. Nemohla som Matovi vysvetliť, prečo som chcela odísť. Povedať mu skutočný dôvod.

,,Áno, všetko je v poriadku. Len sa tu necítim dobre. Poďme k tebe, prosím," naliehala som. 

,,Ale u mňa doma také jedlo nenájdeš," podpichol ma, no nemala som na žiadne vtipy náladu. Potrebovala som sa nadýchnuť a vypadnúť z miesta zamoreného zlou energiou. Ale jemne som sa zasmiala. Bojovala som so svojim vlastným žalúdkom a presviedčala som ho, že netúži po tak úžasnom jedle. ,,Poď. Sľubujem, že keď sa budeš cítiť zle aj o desať minúť, môžeš sa so mnou nebaviť do konca života. Prosím," naliehal tiež. Slabo som prikývla a bola som odhodlaná vybehnúť  tohto miesta akonáhle malo odisť šesťdesiatu sekundu poslednej minúty. Ani o moment viac.

Prešli sme okolo muža, čo vítal ľudí. Usmial sa na nás a pustil nás dnu. Prešli sme popri stenách k uličke pre personál a vošli sme do kuchyne. Bola som zmätená. Nikto na nás nekričal, že sme vošli niekam, kde sme nemali.