Ako správne zlepiť srdce II.

5. Viktor - Keď si šéf, všetci sa ťa musia báť?

Spomínala som vám už ako ma baví písať nové časti, keď vidím, že sa vám páčia??!! Milujem vás, žubrienky moje najsladšie, najdrahšie ♥ užite si časť ;) Je len pre vás ;) 

Pôvodne som pri písaní Alexinej časti chcela písať Viktorovu a teraz to mám zas naopak, veľmi sa teším :D

  🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦 🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦 

,,Ťažký víkend?" podpichla ma Vanesa, ani som sa nestihol pohodlne usadiť do svojho kresla. Dnes bol skutočne krásny deň, no ja akoby som vstal dnes ráno ľavou nohou. Avšak ako som vstal, to si nepamätám, pretože večer ma prekvapila príjemná návšteva a polovičku noci som bdel a robil čo sa dalo, aby sme sa obaja parádne zahrali. Pri spomienke na včerajšiu noc s Paulou som sa hravo pousmial. Jej milý prepad v strede týždňa ma milo prekvapil. MYslel som si, že vypustiť paru budem môcť až cez víkend. Prišlo mi vhod, že tentokrátsom si nemusel zábavku hľadať ja, ale zábavka si našla mňa. Hneď ako večer chytila dych po poslednom svojom dosiahnutom vrchole, odišla s úsmevom na perách. Len v spodnom prádle sa zahalila do svojho letnejšieho kabáta, tak ako prišla, a tak aj odišla. Musel som vyzerať ako vyškierajúci sa idiot a Vanesa si nedala pokoj, aby do mňa nemohla rýpnuť. Moju nevyspatosť som zakryl roztopašným úsmevom a ona musela zas mať čo povedať.

,,Že by sa na niekoho ale nakoniec usmialo slniečko?" neodpustila si. Dnešný úsmev na perách jej výnimočne svedčal. Ani neviem, kedy naposledy som ju videl vo voľnejšom oblečení. Dnes mala jednoduchú čiernu volánovú sukňu a do nej si zastrčila žltú blúzku. Vždy, keď vidím niečo žlté podobné blúzke na dievčati, musím si spomenúť na... ,,Nie!!! Doriti, ona nie!!!" zahriakol som sa nahlas. 

,,Tak už aj paranoja?" uškrnula sa Vanesa. Mal som z nej pocit, že zasvoju dobrú náladu vďačí tomu, že si zo mňa mohla robiť srandu. Očividne ju to náramne bavilo. Bol som minimálne rozrušený, a tak som ju milo poprosil, aby ma nechala osamote, kde som sa mohol pokojne oddať svojim zapeklitým myšlienkam a poriadne svojej mysli vynadať. 

,,Keď odpíšem prokurátorovi Hollymu, zavolám ťa," oznámil som jej tesne pred jej definitívnym odchodom z mojej kancelárie. Brala svoju práce vážne, rovnako ako aj ja. Nemali sme problém s malými vtípikmi, avšak všetko muselo ísť na stranu, ak sme mali pracovať. Tak to fungovalo. Z hypnotizácie zatvárajúcich sa dverí ma prebralo ich buchnutie.

Nemohol som uveriť svojim vlastným myšlienkam. Aké trafené asociácie môžu človeka napádať! Neuveriteľné! Už tak dlho som si viedol bezstarostný život, no pri spomienke na ňu, cítim neústupčivú bolesť na srdci, nenávisť voči sebe. Karhalo ma vlastné svedomie. A ja som karhal svoju hlavu, že spomienky na ňu už dávno nevytesnila von, presne tak ako som si to už miliónkrát opakoval. Bolo ľahšie a lepšie zabudnúť ako donekonečna sa utápať na horúcom piesku, odkiaľ nemôžem odplávať ďalej. Mrzelo ma to. Miliónkrát som sa utápal vo vlastnom zločine. Nezaslúžila si to. Bola jedinou, pre ktorú som chcel robiť všetky sprostosti na svete a ja som ju opustil. Bol som hlupák a teraz to nezmením. Táto téma vo mne vždy bude nechávať pocity môjho darebáctva.

Tento deň sa ťahal ako horská dráha. Raz som sa smial na Vanesiných poznámkach, potom som bol zničený z dokonalej noci, neskôr som zas ubíjal sám seba starými myšlienkami... Musel som sa rýchlo zahĺbiť do práce, aby som ne nič nemyslel. Tak som si odhesloval počítač, odpísal som na pár emailov a skontroloval som, či sa niekto neozval na inzerát. Pár mailov mi prišlo, a tak som všetkým uchádzačom rozposlal ďakovné emaily s pozvaním na pohovor. Uvidíme, čo to dá. čakal som úspech a splnenie úlohy. Museli sme túto záležitosť s pohovormi naplánovať s Vanesou. Bolo treba pripraviť podklady a spísať zoznam. Tiež bolo treba rozplánovať pohovory a poveriť strýka, aby na výber vybral niekoho kompetentného.