Ako správne zlepiť srdce II.

I./17. Viktor - Niet horšej dilemy, ako vyberať si medzi dvomi kočkami

Keď Alex vyšla z auta, srdce sa mi prudko rozbúchalo. Myslím, že moja hlava začala tajne panikáriť. Nevedel som, ako sa k nej dostať. Nemohol som rozkázať svojim nohám, aby sa pohli vpred. Bola ešte krajšia ako v klube pod tlmenými svetlami s rozmazaným make-upom od potu. Aj  teraz by ma dokázala nažhaviť a pripraviť o reč. V obyčajných úzkych džínsoch v červenej košeli trčiacej z jemne rozopnutej koženej bundy. Vyzerala úžasne. A viete, čo ma na nej v tejto chvíli vzrušovalo zo všetkého najviac??? Hnevala sa. Čertila sa a práve vtedy dievčatá vyzerá najsexy. Keď z nich sršia emócie. 

Podišla ku svojej kamarátke. K tej kamarátke, na ktorú si matne spomínam zo strednej. Vždy bola s Alex. Myslím, že ešte stále si tak celkom nepamätám jej meno, ale viem, že som blízko!

Bola tak rozzúrená na svoju kamarátku, že som sa mimovoľne usmial z toho, ako bola pri tom dobre vyzerala. Mal som chuť stiahnuť ju k sebe a nebyť toho jej zástancu, čo mi dal v klube pekne na frak, teda odhliadnuc od toho, že možno s niekým chodí, by som ju pobozkal a túžil som, aby to nezostalo iba pri jednoduchom fádnom bozku. Vzbúrili sa vo mne všetky emócie sveta a dali mi najavo, že som zas tam, kde som bol pred desiatimi rokmi, keď som si na ňu tajne robil zálusk. Cítil som sa ako zas na strednej, v trápnom spolku, mysliac na ňu ako na jedinú moju záchranu. 

Jediné, na čo som v tej chvíli dokázal myslieť bolo, ako ma bozkávala, ako bojovala aj keď vedela, že jej nedám šancu. Bola odvážnejšia ako ja. Vedel, kde zatlačiť a ako získať svoje. Vedela byť nápomocná a starostlivá. Teraz vyzerala byť sklamaná a ja chcel, aby mi odpustila. Chcel som tie dni späť.

Anabela rozhadzovala rukami. Obraňovala sa. Zrazu prevzala kontrolu kamarátka a Alex začala vyzerať viac zničene, viac porazene, viac sklamane. Alex očividne nečakala údery jej kamarátky a bola to jasná zrada, ktorá ju zasiahla najviac. Anabela sa ani neunúvala ju utešovať, pomôcť jej. Jednoducho si mlela svoje.

Musel som ísť k nim skôr, ako odídu. Musel som niečo spraviť. Tá bezmocnosť, ktorú mi zabezpečovali nehýbajúce sa končatiny, ma zvnútra zožierala a sekundy akoby ubiehali pomalšie, hodinky akoby tikali silnejšie a ja akoby som sa cítil len bezmocnejšie a naničhodnejšie. Chcel som sa pohnúť vpred. Kúsok od môjho auta som sa ešte pozrel na situáciu predo mnou. Stále tam boli. Musel som konať. 

No bolo neskoro. Váhal som príliš dlho. Mal som ju ísť ,,zachrániť" skôr. Nepodarilo sa mi to. Vo vrecku mi zabzučal mobil a keď začal vyzváňať panikáril som, aby ma neprezradil, musel som ho čo najrýchlejšie umlčať. Moja misia nemala začiatok a ani koniec. Bola neúspešná. Bol som na nič.

Vrátil som sa k autu, aby som stíšený hovor prijal. Aby ma nikto nepočul. Aby o mne nikto nevedel. Aby si ma nikto nevšimol a hlavne nie tie dve.

,,Haló?" prijal som hovor z bezpečnej vzdialenosti od horúceho rozhovoru.

,,..." Na linke to mlčalo. Nik sa mi neozval. Len po chvíli som začul jemné fňuknutie a potom hlasité smrkanie.

,,Haló? Vanesa, je všetko v poriadku??" spýtal som sa a vtom mi došlo, že som totálny idiot. ,,Och! Prepáč, je mi totálne jasné, že niečo nie je v poriadku?? Čo sa stalo??" nabádal som ju k odpovedi. Hnev, ktorý ma pochytil, keď som na obrazovke uvidel svietiť jej meno, predtým ako som prijal hovor, vystriedali obavy.

,,Vanesa, ak mi okamžite nepovieš, kde si a čo sa stalo, ihneď volám na políciu a oni to tvoje číslo vystopujú a povedia mi, kde si!! Vanesa!" zatiahol som zúfalo. Zavolala mi a určite mala na to dôvod. Prečo sa teda neodhodlala ozvať sa mi?? Možno som na ňu bol príliš hrubý a nedočkavý. Nechcel som ju vystrašiť. Naliehal som na ňu. No chcel som jej odpoveď.  Začal som ju dokonca prosiť, ,,Vanesa, povedz mi aspoň, kde si a ja tam hneď prídem. Prosím, nemlč." A zabralo to.