Ako správne zlepiť srdce II.

19. Viktor - Keď nabudúce spanikáriš, skús pobozkať to správne dievča, pako!

Odkedy mi Vanesa dovolila spoznať, ako chutia jej bozky, cítil som sa nemožne. Neustále som si v hlave premietal, ako som sa díval na Alex. Ako tam len sedela na schodoch a určite plakala. Myslel som na to, že som nezasiahol. Že som ju tam nechal len samú sedieť a nepodal som jej pomocnú ruku. Miesto toho som si vybral inú. 

Vanesa bola milá, skúsená, divoká a vedela o mne viac ako ktokoľvek iný. Nanešťastie, dokázala ma hravo ma prekuknúť a ak keď som si to nechcel pripustiť, dostala sa mi pod kožu.

,,Myslím, že sa deje niečo, o čom mi nechceš povedať," pozerala sa na mňa podozrievavo. Jednu ruku si založila v bok, druhou si držala svoju rannú šálku kávy. Keby som práve nemyslel na to, aký som bol pako, určite by som jej to jej úžasné prádlo na spanie prinajmenšom vyzliekol a pri bozkávaní by som neprestal. Opierala sa o zárubňu vo svojej spálni a hľadela na mňa ako na zločinca. Ako na niekoho, kto ju podvádzal. No ja som to nebol. Ten grázel síce býval v tomto meste, ale našťastie nepracoval na našom poschodí. Do jej bytu sme odišli hneď ráno, Vanesa si chcela vziať pár vecí a ja som jej navrhol, že u nej môžeme zostať. Súhlasila. Ako spoločnosť som obstál keďže nechcela byť sama.

,,Myslím, že sa niečo ešte len začne diať, ak sa dobrovoľne nevrátiš ku mne do postele," pokúšal som sa zmeniť tému, odľahčiť situáciu, odstrániť jej z tváre ten kyslý výraz, no neobstál som. Zostala stáť vo dverách a premieriavala si ma ako zločinca. Jej pohľad ma pálil, musel sa ho striasť.

,,Vyklop to!" nedala sa zmiasť. Pracovala so mnou už štyri roky a vedela vo mne čítať. Nikdy som si to nevšimol, pretože mi nikdy nenapadlo myslieť na ňu intímnejšie ako len na niekoho, koho každodenne vídam v práci. Mal som svoje zábavky a ona na môj zoznam nepatrila. Teraz bola ona prvá a jediná na zozname a ja som premýšľal o inej. O už dávno stratenej.

,,Len som premýšľal, to je všetko," vymotával som sa. Nevedel som, ako sa z tohto vyvliecť bez toho, aby som jej musel povedať pravdu. Ako by asi zareagovala, keby som jej povedal, ,,Prepáč, zlatko, práve rozmýšľam nad dievčaťom, ktoré som pred rokmi opustil a teraz sa kvôli nej cítim ako blbec a chcem niečo urobiť." Určite by sa potešila! Pfff. Nechcel som ju rozrušovať, pretože to by znamenalo výsluch ešte väčších rozmerov.

,,Nepremýšľaj. To bolí," žmurkla na mňa. Podarilo sa mi z toho vyvliecť. Vanesa bola opäť hravá a verila mi. Pri najmenšom sa tak aspoň tvárila.  S hravým úsemevom na tvári po malom dúšku svojej kávy sa posadila ku mne na posteľ.

Načiahol sa sa za ňou, ale vzdialila sa mi. ,,No táák. Poď ku mne."

,,Nie," zatiahla hravo a šibalsky sa uškŕňala. Odpila si zo svojej kávy. Ronila mi to naschvál. ,,Proste vstaň z postele. Čo je na tom tak ťažkého?" smiala sa na mne. Odmietol som jej robiť spoločnosť v kuchyni a mojim trestom malo byť ísť si pre kávu sám.

,,Akonáhle sa z tejto postele poístavím, už nikdy sa do nej nevrátim. Varujem ťa," odsekol som na oko vážne.

,,Len si choď. Nevydržal by si to bezo mňa," na tvári sa jej pohrával sebavedomý úsmev a vedela, že má absolútnu pravdu. Bez nej som dnes nemal v pláne odchádzať.

,,Ten večer platí?" uisťoval som sa. Večer sme sa síce dohodli, no aj tak. Musel som si byť istý, že si to nerozmyslela.

,,Áno, platí," hravo na mňa žmurkla a neodpustila si ešte, ,,Vychhladne ti káva." Potom si poľahky odpila zo svojej šálky a nahodila úsmev, ktorý ma provokoval ešte viac.

,,To ide na krásu," zatiahol som mierne urazene a odišiel som si do kuchyne pre kávu. Na linke ležal papierik.

Nabudúce vstaň so mnou. Nevieš aké kúsky sa dajú stvárať na kuchynskej linke? A teraz si predstav to milé prebudenie. ;) -Vanesa.