Ako správne zlepiť srdce II.

26. Alex - Posledného nezabudneš ani keby si chcela

,,Som nesmierne hladná. To si ani nevieš predstaviť, ako veľmi som hladná," povedala som pár chvíľ po našom zvítaní. Mat ma prišiel vyzdvihnúť do práce. Chcela som ujsť z prázdneho bytu. Boli na ceste k nemu.

,,Mohol by som ti navariť moju špecialitu," ponúkol sa ochotne.

Max bol zlatíčko. Moja ostražitosť nám dala zabrať. Pár dní som nedokázala normálne komunikovať. Bála som sa výbuchu. Viktor nezavolala a ja som definitívne stratila všetky nádeje. Ak som nejaké dovtedy mala. Mat sa snažil prestať byť tak moc všetko a zmiernená verzia Mata bola dokonalá. Prestala som sa brániť. 

,,Dnes ti to pristane," šepol mi Mat tesne pri uchu a pobozkal ma na čelo. Zvítanie bolo strašne chrumkavé. Priniesol mi kvety a ospravedlňoval sa mi. Bol roztomilý, ale nechcela som do toho spadnúť opäť. Bránila som sa. Načo? Mat bol skvelý a ja som mu dôverovala. Opäť. 

,,Nemohli by sme sa ísť najesť niekam do mesta?? Mohol by si mi to tam poukazovať. Vždy sme len zavretí u teba v byte. Prosím," naliehala som. Nechcela som ujsť z jedného bytu do druhého. Mala so chuť na krásnu dlhú a vyčerpávajúcu prechádzku. Žiadna párty, žiaden bar, nikto iní. Len my dvaja. Ten čas spolu sme potrebovali. Všetko sme to zlepili len tak tak a pár chvíľ spolu som vnímala ako potrebných pár chvíľ spolu.

,,Môžeme to urobiť aj tak, ak chceš," usmial sa a úkoskom sa na mňa pozrel. Aj keď šoféroval, venoval mi krátky hrejúci pohľad.

,,Neblázni. Jasné, že chcem!"

,,Okej. Teraz rozmýšľam, kde zaparkujeme." A veru aj premýšľal. V hlave si skladal mapy a trasy. Bola som nedočkavá. Chcela som zmenu. A chcela som byť s Matom. Mala som zábrany, ale tie pominuli tak rýchlo ako spomienky na Viktora. Rozmýšľal vôbec nad tým, že by mi zavolal?? Chcel mi vôbec zavolať?? Myslel ten bozk a prísľub v bare vážne?? Asi nie. To prostredie a fakt, že určite nebol pri všetkých zmysloch... Určite to nemyslel vážne a ja som mu na to skočila. Zas. Ach!

,,Myslím, že o chvíľu tam budeme," zahlásil Mat. Absolútne som netušila, kde sme. Mat ešte chvíľu zatáčal na neznámej ceste až napokon zastal na starej ceste uprostred lúky.  Nepredstavovala som si, že sa pôjdeme prechádzať popri stromoch a tráve a nie v meste okolo ľudí a budov. ,Poď von."

Vyšla som z auta a Mat prešiel od svojej strany vodiča ku mne. Preletel okolo nás studený vietor. Hneď som sa dala do zapínania svojho kabáta. Mat to však s radosťou spravil za mňa. Odtiahol moje ruky od gombičiek a nahradil ich svojimi. Cítila som červeň v lícach akoby sme sa prvýkrát videli. Nakoniec mi okolo pása uviazal remienok na mašľu. Šikovne som ju rozplietla a spravila som z nej uzol. ,,Lepšie."

Chytili sme sa za ruky a Mat ma viedol ďalej hore jemným vŕškom. Na vrchu, odkiaľ nebolo vidieť na už ani Matove auto, stála osamelá lavička. Týčila sa nad mestom, ktoré bolo zaliate zlatou oranžovou z posledných slnečných lúčov dňa. ,,Wau."

Mat sa postavil za mňa a objal ma svojimi mocnými rukami. Bradu si položil na moju hlavu a pozeral sa so mnou. Neverila som, že také mesto má aj nejaký kúsok zelenej prírody. Očakávala som betónovú džungľu a trúbenie aut. Ruch veľkomesta. Uponáhľanosť, stres. Oddych, reštaurácie a obchody. No tieto strechy z výšky cez zlatistý filter končiaceho sa dňa bol úchvatný.

Mat mi vtisol bozk do vlasov. Začal cúvať k drevenej lavičke. Strechy sa nám minuli z dohľadu, keď si Mat sadol a mňa stiahol na seba.

,,Nikto tu nie je??" spýtala som sa. Miernosť mojej hravosti tienila posledná slnečná žiara.

,,Len ty a ja," šepol a pritisol svoje pery na moje. Kedysi by som si bola priala, aby na jeho mieste mohol byť Viktor. Aby ma bozkával ako prísľub toho, že už nikdy neodíde a už nikdy ma nesklame. No zmýlila som sa v ňom. Vždy to bude moja prvá veľká láska. Na takú sa nezabúda. Je ako posledný lúč dňa. Ohromujúci, dychberúci, žiarivý, ale hneď na to zmizne.

Bozky s Matom na prelome dňa a noci boli iné ako tie, ktoré si moje pery pamätali z čias, keď som chodila na strednú. Matovi som verila. Vedela som, že on neodíde a nemusel to ani povedať.

,,Nemali by sme už ísť na tú večeru, zlatko?? odtiahol sa.

,,Nie, nemali," zamietla som a opäť som spojila naše ústa v sladkom opojení. Mal pravdu. Bola som hladná. Ale nechcela som, aby hlad pokazil našu krásnu chvíľku vzájomnej dôvery a blízkosti. Deň sa skončil. Tlemené nočné svetlá v meste pomaly ožívali a ja som chcela vidieť ich jas v čiernej tme.

,,Nie, myslím to vážne," zatiahol pobavene, no nedávala som jeho slovám šancu predrať sa von. Mala som chuť sa bozkávať. A nemala som dosť. Chýbala mi istota a teraz, keď som ju mala som sa jej nechcela vzdať. Tiež som sa bála, že naše jemné väzby medzi nami sa narušia akonáhle by sme odišli. Aj keď by to bolo kvôli prázdnemu žalúdku. Dala by som všetko jedlo na svete za to, aby sme mohli zostať v tej chvíli ničím nesužovaní a bdelí.

Zmienka o jedle však nenechala na seba dlho čakať a môj žalúdok sa ozval.

,,Stačilo. Myslím, že je čas ísť, zlatko," povedal nežne, ale priamo.

,,Ešte nieeee."

,,Ale áno. Nenechám ťa umrieť od hladu."

,,Ale ja žijem z tohto," pritisla som svoje pery opäť na jeho a aj keď chvíľu spolupracoval, nedal sa presvedčiť.

Naveľa som sa teda postavila. Mat vstal tiež a preplietol si so mnou prsty. Ešte som venovala posledný pohľad na umelú žiaru mesta a odišli sme k autu. Smer jedlo.

  🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦 

Čaudy, trblietky,

dnešná časť je úplne presladená. Nečakali ste, čo??? :D Možno čakali a možno nie ;) Dúfam, že to nebolo moc... fakt v to dúfam... Tiež dúfam v to, že keď sa ráno zobudím, už budú prázdniny, ale to sa asi nestane, však?? :D :D 

Budúca časť bude chlapčenská, tak sa tešte, kočky :-*

Zbožňujem vás :-* ♥

LY, V.S. 🐦