Ako správne zlepiť srdce II.

16. Alex - Niekedy ani netušíš, čo sa deje okolo teba

🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦

Prišla som domov a tresla som za sebou dverami. Cestou domov som dosť premýšľala a moja zlosť sa len nabaľovala. Kto vie, čo by som urobila s tými kvetmi? Možno by som ich bola vyhodila do koša, roztrieskala by som ich aj s vázou, udupala by som ich, hodila by som ich cez okno, zoskartovala by som ich lupeň po lupeni. No aspoň som si zaslúžila sa o nich dozvedieť, keď už boli pre mňa, no nie?? Komu sa páči, keď mu najbližší ľudia v jeho okolí niečo taja?? Tak či onak by som sa kvetom potešila. Veď také milé gesto, o ktorých v dnešnom uponáhľanom svete už ani nepočuť. Niekto si na mňa spomomenul?? No a čo, že to bolo o pár rokov neskôr ako by som o to stála?? Moje vnútro sa rozpolťovalo na dva tábory. Jedna polovička zo mňa sa tešila, že mi Viktor poslal kvety, avšak tá druhá polovička zo mňa bola zástancom toho skartovania. Bola som rozzúrená, no a v tejto zlosti som vytočila Amino číslo. 

Mobil zvonil a zvonil a zvonil a blablabla tak ďalej, proste si len zvonil. Za iných okolností nervózne, no v tejto chvíli riadne natankovane som si klopkala nechtami o náš kuchynský pult, no k pokojnému rozpoloženiu mi to nepomohlo. Bolo som len ešte viac znepokojená.  A hádajte čo? Naštvala som sa ešte viac. Zrušila som hovor  a zvierala som svoj telefón v ruke, až kým ma nerozbooleli prsty. Povolila som zovretie, zhlboka som sa nadýchla a z vlastnej frustrácie som presným zásahom hodila svoj telefón na gauč, avšak, čo čert nechcel, odrazil sa z mäkkej napnutej látky na gauči a rozbehol sa rovno ku zemi. Jeho predtým nepoškodený displej som už nedokázala zachrániť.

,,Dorirti!!! Debilný deň!!!! To si sa fakt musel rozbiť práve dnes???!!! Si magor!!!" adresovala som svojmu telefónu. Akoby on za to mohol. V tú chvíľu som dokázala uvaliť môj hnev na čokoľvek. Na práčku, na slnečný deň, na mrak, na šmuhu na okne, na vytŕčajúci vlas vo vrkoči, na otvorené mlieko v chladničke, na zimu na Antarktíde, na čivavu z Moskvy, na Macka Pusíka, na čokoľvek. Fakt.

Teraz si predstavte ten stupeň mojej zúfalosti. Moja najlepšia kamarátka predo mnou zatajila vážnu vec, ktorá by ma síce nepotešila, keby som sa o nej dozvedela skôr, no aspoň som mohla byť menej naštvaná a môj drahý mobil mohol byť ešte celý bez pavučiny na obrazovke. Kto teda za to mohol?? Kvety? Viktor? Amélia? Jej neexistujúce vnúčatá??

,,Hhhhhhhh." Tresla som si hlavu o stenu vedľa mňa a búchla som ňou do nej asi osemkrát. Potom sa zo zeme ozval hlas môjho vyzváňacieho tónu a ja som spozornela a zastavila som svoje vnútorné náreky zmiešané s bojovou náladou. On funguje!!! Aspoň čosi.

Kľakla som si na zem k stolu, zohla som sa pri gauči a spod nášho skromného konferenčného stolíka som zodvihla svoj mobil. Chúďa. Škody na ňom neboli až tak katastrofálne, ale oľutovala som, že sme v obývačke nemali koberec. Niečo viac ako štrvtina obrazovky bola zničená. Vzdychla som si a prijala som hovor. Cez prasklinové okienka rôznych tvaroch vytvorených z rozbitého skla na obrazovke som rozpoznala Matove meno a jeho fotku, na ktorej sa na mňa vyškieral. 

,,Oooo, nie. Ty nie," vzdychla som si. Prijať hovor som zvládla aj so zraneným telefónom. Najprv som však zvolila metódu ,,hlboký nádych a hlboký výdych".

,,Haló!" pritisla som si mobil k uchu. Dúfala som, že Mat nič nespozoruje. Že ma môj hlas neprezradí.

,,Ahoj, zlatko," pozdravil ma. Bol pokojný a bol rád, že ma počuje. Možno sa len nevedel dočkať večera.

,,Ahoj," znela celá moja odpoveď. Nestrácala som čas, čo??

,,Aký si mala deň v práci??" opýtal sa. Dúfala som, že už rýchlo skončí konverzáciu. Začalo to vyzerať ako krížový výsluch. Nebolo to tak, ale v tú chvíľu ma nervovalo úplne včetko. Však aj ten škrečok, čo sa váľal vo svojich pilinách dvadsaťtri blokov odtiaľto.