Ako správne zlepiť srdce II.

10. Alex - Aj dokonalý večer, ktorý sa zdá byť nepokaziteľným môže niečo stopnúť

,,Srdiečko, si pripravená?" vyrušil ma Mat. Vtrhol do izby, práve keď som v záchvate zúfalstva a únavy dýchala obmedzený vzduch z vankúša. Len pár minút dozadu som sa nenútene hodila do perín a ani som sa nepohla. Cesta k nemu domov mi dala zabrať.

,,Nie, prepáč. Necítim sa dobre. Dnes nikam nepôjdem," zamumlala som do vankúša. Počula som ako zavrel dvere a jeho kroky ho doviedli k posteli. Usadil sa na kraji, inde ani nemohol, pretože naprieč celou posteľou ležalo moje bezvládne telo.

,,Môžeš mi to prosím zopakovať tak, aby som nepočul iba HhhhHhhhMmhhHmmh, prosím?" Imitoval ma fakt dobre. Zasmiala som sa nad tým. Otočila som hlavu k nemu. Nevidela som ho, pretože mi výhľad zakrývali moje vlasy.

,,Nejdem," šetrila som slovami. Vlasy sa mi zosúvali po tvári a šteklili ma na nose, na lícach, všade. Snažila som si ich odfúknuť, a pritom som vydávala dosť divné zvuky pripomínajúce prskanie. Mat mi pomohol a odhrnul mi ich z tváre, pretože bolo jasné, že ja s rukami nepohnem, ani keby čo bolo. ,,Vďaka."

,,Za málo. Za to teraz pôjdeš s nami," povedal spokojne. Vôbec ho netrápilo, že sa mi nechcelo ísť von. Proste zavelil a ja som musela poslúchať. Nehodlala som sa podvoliť. Som slobodná a mám právo sa rozhodovať sama. Tak som sa rozhodla, že zostanem doma.

,,Vyjednávaš. Nikam nepôjdem," odvetila som rozhodne. Aspoň som sa snažila, aby moje slová zneli rozhodne.

,,To si píš, že pôjdeš!" zamračil sa.

,,Nepôjdem. Nie je mi dobre, Mat," ozrejmila som mu. Jeho výraz sa nemenil. ,,Prestaň sa mračiť, Mat, si otravný."

,,To je fuk. Ty s nami dnes musíš ísť," prosíkal. Nebol to rozkaz, proste chcel, aby som šla s ním a aby sme mali pekný večer. Musela som uznať, že to bolo milé, ale na to stačila aj fľaša vína a gauč s telkou, nepotrebovala som trepať kdesi o desať ulíc ďalej. Bolo to síce miesto, kde som sa mala časom presťahovať, ale na to som mala ešte dosť priestoru. Spoznávací zájazd barmi sa môže odložiť.

,,Nie je mi najlepšie, Mat," zopakovala som.

,,Ale mne je úplne najlepšie, keď ťa vidím...  No ták, nemôžeš ma nechať ísť samého, alebo mi skaziť radosť tým, že nikam nepôjdeme. Celý týždeň som sa na teba tešil," argumentoval. A šlo mu to dobre, no aj keď som mu dala za pravdu, nikam sa mi nechcelo. Jeho posteľ na mňa pôsobila uspávacím dojmom, bolo mi v nej úžasne pohodlne. Cítila som z vankúša vôňu jeho šampónu.

,,Dnes nie, Mat. Poď si radšej ľahnúť ku mne. Spravíme si pekný večer tu." Natiahla som k nemu ruku a snažila som sa ho pritiahnuť ku mne. 

,,Ale ja už som sa tešil, ako sa ťa budem môcť dotýkať na parkete. Tešil som sa, že ťa uvidím v tým dokonalých šatách, ktoré som ti minulý víkend našiel v šatníku. Chcel som sa s tebou pochváliť pred všetkými, čo tam budú, aby všetci videli, aké krásne dievča som si našiel. Nemôžeš mi pokaziť moju detskú radosť," zakňučal. Naozaj vyzeral smutne. A s tým detským výrazom na tvári aj roztomilo. Pretočila som na chrbát a stiahla som ho k sebe oboma rukami.

,,Je mi to ľúto," priznala som. Bol fakt roztomilý a to, čo hovoril, myslel vážne a na mňa to postupne robilo dojem.

,,Nie! Ty pôjdeš," povedal rázne, potom sa odo mňa odtiahol, vstal a vytratil sa. Posadila som sa na posteli, akoby som tak pochopilo, prečo odišiel. Keď sa vrátil, niesol v rukách pohár bublinkujúcej vody.

,,Vypi to," podal mi pohár, no neprijala som ho.

,,Nevypijem, veď to vybuchne. Chceš ma otráviť," robila som si srandu.