Ako správne zlepiť srdce II.

1. Viktor - Vo veľkom meste si šéfom ty, pamätaj!

Každý si rýchlo zvykne na slávu. Každému popularita a vysoká pozícia vstúpne do hlavy. Nikto nedokáže odolať pokušeniu hriešneho mesta, a obzvlášť vtedy nie, keď už je na zložité hry tohto sveta zvyknutý. Ukážte mi jediného človeka, ktorý sa rozhodol odstúpiť zo svojej vedúcej pozície len preto, aby sa nestal jedným z tých vysoko postavených darmožráčov. Vidíte? Ani ja nikoho takého nepoznám.

Postavenie niečo znamená. Je to známe meno a známa tvár. Je to húf obdivovateliek. Je to kopa sponzorov a kooperátorov. Je to hromada zmlúv. Je to mnoho a mnoho ponúk. Moja úloha? Ja šéfujem všetkému a všetkým.

V našej firme pracujú ako muži, tak aj ženy. Avšak žien viac, každý chce predsa pôvabnú asistentku a mnoho investorov obmäkčí prednáška od peknej a skúsenej kočky v obtiahnutej minisukni. Sú to zbrane. No a bol by som korunovaný somár, keby om sa to nepokúsil využiť.

Stretol som veľa dievčat, mnoho žien, ktoré si ma obzerali v posilke a ktoré sa za mnou obzerali. Tá ich pozornosť je niečo čarovné, nasadí vám to výraz správneho šéfa a nič vás nezastaví. Máte pocit, že nič zlé sa nestane. Ste na svojom vrchole a všetko ide viac ako výborne. Nadmerná spokojnosť.

Nedávno som sa zamýšľal nad významom toho, čo robím. Šéfujem veľkej firme, som ako predátor, avšak robí ma to šťastným? Kedysi som si nahováral, že ja nebudem jedným z tých namyslených a ľahkovážnych darmožráčov, ale viete, čo sa zo mňa stalo teraz? Môžete mi na čelo prilepiť tabuľku s nejakým darmožráčskym nápisom, bola by to pravda. Stala sa so mňa lovná zver a mojou korisťou sú tučné zisky. To mi zároveň prináša cifry na účet a pomyselné zárezy na posteľ. Viem o sebe, že sa ženám páčim a bolby som korunovaný somár nadruhú, keby som to nebol využíval.

Toto mesto zo mňa spravilo šelmu, ktorá sa neskláňa, neprosí a neprehráva. Stal som sa niekým, koho všetci poznajú a kto je... proste neodolateľný fešák. Tak to všetci vravia. Čítal som to v novinách, ktoré si často kupujem v stánku popri ceste do práce.

Zvykol som si na toto veľké mesto, je to môj domov. Som váženým človekom a toto mesto zbožňujem. Podnamil som si ho.

Kráčal som zaľudneným mestom, zostávalo mi pár krokov k budove, kde som pracoval. Na semafore naskočila červená pre chodcov. Zastal som na prechode. Tuším, že viem, čo si myslíte. Taký veľký šéf a kde má limuzínu? Však? Ale poviem vám jedno, tie predražené autá, čo mám v doma garáži, tie luxusné a pohodlné vozidlá, ktorými by som sa mal voziť do práce, ma nenapĺňajú. Ja viem, viem, možno mi šibe, ale celý deň sedím v kancelárii, každý jeden deň sa pozerám na ten istý zadok tej jedinej sekretárky pred mojou kanceláriou a každý deň sa okolo mňa točia aj ostatné zamestnankyne, ktoré sa snažia pretekať v tom, ktorú som mal v posteli najviac. Tie, ktorým nebolo nadelené toľko rozumu, za mnou chodia najčastejšie, a to s každou posratou blbosťou. Prepáčte mi ten slovník. Ako šéf som očakával spoľahlivých a inteligentných zamestnancov, avšak môj strýko potrpel na krásky bez rozumu.

Som ako dravé zviera v klietke a kŕmim sa krásnymi brunetami. Nie doslova! Len často navštevujú moju pozornosť a keď už ju majú, ťažko odolajú a utečú.

A tak sa každé ráno po naskočení zelenej na semafore vyveziem na devätnáste poschodie a už som niekto.

,,Pán Ruppertford!!!!!!!" pribehla za mnou Vanesa (aby bolo jasné, nie tá Vanesa, ktorá ma oblapávala na strednej, to už je za mnou, bodka) s krikom. Rvalo mi to uši, a práve preto som vedel, že si to musím vypočuť. Vovalila sa za mnou do kancelárie, ani som si nestihol sadnúť. A dlžím vám ešte ďalšie vysvetlenie. Po prebratí vedúcej funkcie som prijal strýkove meno. V takomto meste som sa nemohol predstavovať ako Viktor Belinský. Uzavrel som celú strednú a už sa k tomu obdobiu nevraciam. Je to za nami. Svet ide ďalej a ja mám dosť práce. Dosť dôležitej práce. Práce, ktorá zo mňa spravila Niekoho.

,,Len pokoj, dievča. Spusť. Nadýchni sa a môžeš rozprávať," vyzval som ju. Sadol som si k počítaču a po jeho zapnutí som naťukal prístupové heslo. Hodilo ma to do emailovej schránky. Ranná automatika. Keď som videl, koľko emailov ma dnes čakalo, rozhodol som sa venovať svoju plnú pozornosť Vanese a svoju prácu ešte na chvíľku odložiť.

,,Rebeka si vyvrtla kotník..." začala pomaly po hlbokom nádychu a výdychu. Tieto hysterky ma vždy vedeli pobaviť. Uškrnul som sa a sklonil som hlavu k počítaču, tváril som sa, že pracujem, aby nemala pocit, že sa z nej smejem.

,,To už viem. Stalo sa to minulý týždeň. Teraz má voľno," prehodil som. Vedel som o každom pohybe vo firme. Aj o každom úraze a dovolenke.

,,Včera šla do práce-"

,,Tak skoro? To dievča je šialené!" vysmial som ju. Veď uznajte, vy by ste išli do práce, keby vám platili za to, že ste doma a liečite si ľahkú zlomeninu?? Rebeka milovala absurditu, tak sa zdá.

,,No, nechcela nechať svoju robotu nedokončenú, chcela si vziať pár vecí aj na doma a cestou z kancelárie s tou hŕbou papierov zas padla zo schodov," predostrila mi Vanesa. Jej dnešný outfit pozostával z červenej blúzky a čiernej obtiahnutej sukne končiacej povyše kolien. Bola bosá, ako každý deň.

,,Tá trúba!!! Je ona normálna?? Ísť do práce počas platenej ovolenky a ešte k tomu ísť po schodoh?? Čistý blázon!" rozhorčoval som sa. To znamenalo, že čokoľvek odo mňa prišla Vanesa žiadať, moja odpoveď by mala byť z 99% negatívna.

,,Ja viem a aj ona si to uvedomuje, ale pracuje len na prvom poschodí a myslela si, že tých pár schodov zvládne akoby vrámci tréningu," dodala. Na mňa to však dojem nespravilo. Nervózne sa hrala s gombíkom na jej blúzke. Keby som sa tak s nimi mohol hrať ja, chodilo mi po rozume. Bolo jasné, že čakala iba na moment, kedy už bude môcť vypadnúť. Tá červená jej svedčala. Hlavou mi prebliklo, že ak by v mojej prítomnosti nosila štekle, pretiahol by som ju na svojom stole. Sekretárka nesekretárka. A možno by som z toho zaciedol rutinu. Len si to predstavte, také dobrodružstvo.

,,Chudera vlastne si za to môže sama, všakže?" odsekol som možno chladnejšie, než som mal v pláne, ale neopravoval som sa.

,,Zlomila si stehennú kosť a práve ju operujú..."

,,Výborne. Tak jej prajem skoré uzdravenie a dúfam, že do práce sa vráti aj s rozumom," podotkol som. Pery som vystrel do jednej línie naznačujúc nepodstatný úsmev a začal som sa venovať emailom.

Úkoskom som sa pozrel ponad obrazovku môjho počítača a všimol som si, že Vanesa tam ešte stále stojí a čaká na moju plnú pozornosť. Prekračovala z nohy na nohu, stála si na chodle. Zas ma prepadla hriešna myšlienka. Keby si len aspoň raz obula tie prekliate topánky, všetko na nej vy vyzeralo ešte chutnejšie. Zahryzla si do pery... nie nebudem myslieť na nič!

,,Ak je to všetko, môžete ísť, slečna," zatiahol som à la šelma šéf.

,,Nooo... Nie tak celkom. Váš strýko Rebeku vyhodil," dostala zo seba. Zdalo sa, že to bola práve tá vecná pointa.

,,No ale , slečna, ak ste prišli za ňu orodovať, ste na zlom mieste... Viem, že ste boli kamarátky, ale aj keď sa môj strýko hrá na kamaráta, tu ide o kšefty." Presunul som svoj zrak k obrazovke.

,,Sme síce kamarátky, pane, ale o svoju prácu naozaj stojím a snažím sa hrať fér... Prišla som vám len oznámiť, že váš strýko vás poveril hľadaním náhrady za Rebeku," dala mi úlohu. Sledoval som jej nohy a predstavoval som si ju v štekloch ležať na mojom stole... dosť!

Slabo som kývol na znak, že rozumiem a po slabom pozdrave opustila moju kanceláriu. Mne zostávalo len zariadiť pár hovorov, odpísať na emaily a vypísať konkurz na miesto vedúceho dolného pracoviska. Alebo by som mohol pár ľudí povýšiť a nájsť niekomu novú aistentku. Zložité vzťahy. Chcelo to drink!

🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦
🐦čaudy, srdiečka,
Toto je prvá časť nášho nového ASZS a dúfam, že sa vám pačila ;)
🐦som veľmi zvedavá, ako sa vám časť páčila??? Máte nejaké vízie??? Už vám čosi dochádza???? ;) budem rada za každú odozvu🐦

🐦 ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK, ZLATÍČKA🐦

Try everything, V.S.🐦