Ako správne zlepiť srdce II.

32. Vanesa - Nekrič, buď silná aj navonok

Stretla som toho chlapíka, ktorého som mala pár týždňov dozadu zabaviť pred klubom. Priateľ Viktorovej bývalej priateľke. Bola tam tiež. On chcel ju a ja som mu ako kamoška chcela pomôcť. Bola som krava. Teraz by som na niečo také nepristúpila. No nebolo podozrivo divné, že ja som prišla s Viktorom, Mat s Viktorou bývalkou a skončili sme bez nich?? Naozaj to nikomu neprišlo podozrivé??

Áno, poznala som Viktorove maniere a aj jeho city k nej, ale mohol mi on toto spraviť? Prečo som to ja, krava nečakala?? Premkli ma pochybnosti, ale snažila som sa nedať to na sebe znať. Bola som si istá, že tí dvaja sú niekde spolu a rozhovor u nich nehrozil. Prečo nám to len robili?? Bola som sklamaná a naštvaná, ale hnev nikam nevedie. Bolo mi to strašne ľúto, aj keď som ešte nebola presvedčená o skutočnej pravde. Zakázala som si plakať.

Rozdelili sa naše cesty, Mat sa vybral doľava, ja som odišla doprava. Kam by som šla ja, keby som sa chcela zašiť niekam bez ľudí so svojim bývalým?? Doprava!

Kráčala som s malou dušičkou, na scenériu predo mnou som bola pripravená. A mala som pravdu. Za rohom sa skrývala tmavá ulička. Ulička, ktorá sa stala útočiskom pre hanebnosť bozku v tme. Keby som bola len náhodný okoloidúci, myslel aby som si, že sú pár. A oni naozaj párom boli. Ale predtým. Najhoršie na tom bolo vidieť ich spolu a uznať, že im to pasuje. Hrali rovnako.

,,Viktor??" prehovorila som. Nepozrel sa na mňa hneď. Chvíľu počkal. Odtiahol sa od nej a pozrel sa na ňu, nie na mňa. Ale na ňu. V jej očiach hľadal oporu, nie v mojich. U nej hľadal pomoc, nie u mňa. Bola som mimo. Bol to rozchod, no nezasiahlo ma to, ako by som čakala. Bolo to akoby sme sa rozišli už dávno, ale aj tak mi to nebolo tak celkom jedno.

,,Nie to ťa hľadá ďalšia bývalka, ktorá čaká na svoj čas!" pritvrdila som. Chcela som kričať, no nadýchla som sa a spustila som ruku k telu. Vyletela mi v návale zlosti, ale nebolo potrebné hnevať sa. Bolo to zbytočné. Rozhodol sa pre ňu. Bezo mňa. Nechcel ma, chcel ju.

,,Van?" vrátil mi oslovenie. Nechystal sa ospravedlniť svoj čin, pretože nič neľutoval. V jeho pohľade nebol súcit, ale víťazné sklamanie. Nechcel, ale musel mi ublížiť. Vedela som, že to nechcel, ľúbil ma. No ju ľúbil viac a nevedel to zabudnúť. Usmiala som sa.

,,A čo Mat?" prehodila som. Bolo pekné vidieť Viktora šťastne s ňou. Na mňa sa vykašľať, vedela som do čoho idem, no vedel to i Mat? Nevedel, čo s deje za jeho chrbtom a nebolo to k nemu fér.

,,Nemal by sa o tom dozvedieť..." prehovorila. Dívala sa na Viktora, ten slabo prikývol a pozrel sa na mňa s nemým sľubom o pomoc. Prikývla som. Nemohla som im to kaziť. Vedela som, že to mal Viktor ťažké. Trápil sa roky. Povedal mi o tom o všetkom. Miloval ju a cítil sa hrozne. Mal šancu to napraviť a ona sa nebránila. Bolo mi jasné, že chce využiť šancu a ja som naňho nemohla sebecky nakričať. Keby to bolo na mne, chcela by som to bez scén. Vzdala som sa. Aj keď ma to bolelo. Len vzduch a nepodstatná ľudská bytosť, to som mala byť ja.

Potom Viktor prikročil ku mne. Zbieral odvahu?? ,,Vanesa, mrzí ma to.."

,,Ja viem. Chápem," snažila som sa o úsmev. Nechcela som byť žiarlivá. Nechcela som kričať. Nechcela som byť ako každá. No cítila som sa slabo. Nesprávne. Ukrivdene? ,,Ale i tak je to nefér. Vedela som, čo k nej cítiš, ale nedúfala som, že sa si to so mnou rozmyslíš a že ma budeš-" Kričala by som. Neskôr. Ešte som len začínala. No prerušil ma telefón. Jej telefón. Viktor sa hneď otočil k nej a už ma nepočúval, tak som prestala hovoriť a môj pohľad klesol k zemi.

,,Mat?" prečítal Viktor meno na obrazovke.

,,Daj to sem," neváhala som. Obaja začali panikáriť. Bolo jasné, že ani jeden Matovi nepovie pravdu, ale ani na zatĺkanie nemali gule. Vzala som si telefón z jej rúk a prijala som hovor.

,,Zlatko??? Kde si???" ozval sa Matov hlas z telefónu. Skoro som zaváhala. chudák, Mat. Ja krava som tiež hrala ich škaredú hru.

,,Ahoj, Mat. Tu je Vanesa. Alex sa necítila dobre. Počkaj nás pri aute, hneď sme tam." Hneď som hovor zrušila, nečkala som odpoveď. Bála som sa, že to vyzradím, pretože mi bolo Mata fakt ľúto. Ľúbil ju a oni mu takto klamali. Klamali aj mne, ale už som sa s tým stihla zmieriť. Mat si to nezaslúžil. Vyzeral fakt solídne a slušne.

,,Poďte a tvárte sa akoby to bola pravda," pokynula som im. Potiahla som Viktorove nové dievča so sebou. Tuším sa volala Alex, ale nechcela som ju tak volať, pretože som si nebola istá. Viedla som ju vedľa seba. Teda skôr ona viedla, vedela predsa kde majú auto. Prešli sme okolo vchodu a celá situácia sa zdala byť trápna. Bola to hrôza. Mala som sto chutí kričať. Nechcela som byť však tá, čo všetko pokazí. Dúfala som, že Mat nie je hlúpy a spočíta si dve a dve.

Nervózne sa ošíval pri aute. Upravoval interiér. Naozaj sa o ňu bál a ona sa zatiaľ bozkávala s mojim priateľom. Mojim! Ale už nie je môj. Vybral si ju.

Šuchtali sme sa smerom k nej, ani neviem kde sa zabudol Viktor, no nevidieť jeho tvár mi vyhovovalo. Možno po tomto budem musieť odísť z firmy. Alebo sa dám aspoň premiestniť na iné oddelenie. Určite už nikdy nechcem vidieť dvere od Viktorovej kancelárie. Viktorov stôl. Viktora. Útek bol tým, čo som si priala.

Mat nás zaregistroval, pozrel sa v obavách na Alex a keď sa pozrel na mňa, usmiala som sa naňho málo nervózne. ,,To je tvoj priateľ, Vanesa?? Neveril by som mu," prehovoril prvý, ale obavy o Alex preniesol na iný koniec. Spoznal Viktora. Nevyzeral vôbec ľahostajne.

,,My vieme," prehovorila Viktorova milenka lomeno bývalá budúca. Pozrela sa na mňa a divne sa usmiala. ,,Ja Viktora poznám."

,,Tak on už je to Viktor?? Kamarát Viktor," prehodil Mat a do jeho lasu sa prikradol hnev. Vo vnútri už určite zúril.

,,Chodili sme spolu do školy," priznala. Odtiahla sa odo mňa, aby sa mohla usitiť v iných očiach. Pozrela sa dozadu a Viktor podišiel k nej. Dal najavo, na akej strane stojí a Mat nevyzeral ľahostajne a jednoznačne na toto nebol pripravený. Neustúpil ako ja, bol pripravený udrieť. Vrelo to v ňom. Chcel kričať. A pustil svoje pocity von. Ja som to nedokázala a len som sa prizerala, ako Mat predstúpil pred Viktrora, napriahol sa a strelil mu rukou do tváre. Jeho tvár sa zmenila na kameň a nespoznávala som v ňom toho milého chlapíka. Bol naštvaný. Vycítil zradu a bránil sa dôsledkom. No bitkou to nemohol zmeniť.

Viktor mu úder nevrátil. Nechal Mata vybiť si zlosť. Vymlátil by z neho dušu, keby Alex neurobila tú jedinú posranú vec, ktorou premiešala karty. Prevŕtal nás šok a už nikto, totálne nikto, nevedel, na čom stojí.

🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦

Čaudy, trblietky ;)

prekvapila vás Vanesina reakcia?? Čo už len keď zistíte, čo vyviedla Alex? ;)

Ľudia, prišla som k bodu, kedy neviem ako to zamotať, ale viem, že nechcem skončiť... Páči sa vám, ako to vybehlo alebo by ste už radi videli oboch spolu a bodka?? Obávam sa, že by sa vám to nemuselo páčiť ://

krásne prázdniny ;)

LY, Rony 🐦🐦🐦