Ako správne zlepiť srdce II.

25. Viktor - Dokonalý život kazia ostré spomienky, nespomínaj

Po celom týždni som bol rád, keď Vanesa súhlasila s tým, že dnes zostaneme doma a nikam nepôjdeme. Veď atmosféru môžeme navodiť aj iným spôsobom, ako prísť opití z klubu po polnoci, unavení a schopní len objímať posteľ. Chcelo to oddych. To doháňanie práce s príjemnou motiváciou ma síce neunavovalo, ale predsa len nadišiel víkend a voľný čas s Vanesou som si chcel užiť. Oddýchnuť si.

Súhlasil som s však s večerou, ktorá sa mala konať, no zatiaľ sa mi darilo sa z nej nejako vykrútiť. Naplánoval som ju na sobotu. Nech si oddýchneme a z čírej lenivosti nebudeme variť, ale pôjdeme sa najesť von. Už som aj objednal stôl v Siane. 

Naše nenápadné flirtovanie prerástlo do obsesie. Vo firme už určite všetci vedia o našom vzťahu, tak sme sa zhodli na tom, že nemá cenu sa skrývať. Dvere ale vždy zatvárame, nemyslite si, že sme sa všetkým ukazujeme na obdiv naschvál.

Posledný deň v týždni sa nám robota nakopila a ani Vanesa nemala čas prísť ma vyrušiť svojim dokonalým spôsobom, ani ja som ju nemal čas hľadať po firme a zavrieť sa s ňou v kancelárii.

,,Klop klop," ozvalo sa spoza dverí. 

,,No spomeň si na čerta. Poď ďalej, miláčik! A dúfam, že zavrieš." Bol som natešený ako malý. Keď sa na konci ukrutne zdĺhavého dňa objavila predo mnou, nič mi nemohlo lepšie ukázať, že je čas ísť domov. Ale až po...

,,Dúfam, že máš chuť, pretože ťa mám celý deň pred očami, srdiečko," zatiahla hravo. V prítmí som ráno nevidel jej šaty v plej kráse. Teraz na svetle vyzerala úchvatne. Žiarila aj s jej zelenomodrými šatami.

,,Vyzeráš nádherne," pochválil som ju.

,,Áno, to vyzerám," súhlasila a spokojne sa usmiala. ,,Dokonca pozri, čo mám." Zdvihla nohu aby si z nej mohla dať dole topánku na podpätku. To isté spravila aj s druhou a obe mi ich položila na stôl priamo predo mňa. Rukami sa oprela o stôl a nahodila svoj typický výraz, úsmev, ktorý hovoril: ,,teraz sa budeme hrať."

,,Mám ťa obuť, zlatko?" opýtal som sa. Netušil som, čo si na mňa zas vymyslela.

,,Nie," potriasla hlavou. Vlasy, ktoré jej padali vo veľkých kučerách na plecia sa leskli pohybmi jej hlavy.

,,Tak potom si ich mám obuť ja??" Neveril som v túto možnosť, ale nič iné mi nenapadlo. Prečo len tie topánky predo mňa položila?

,,Nie." Opäť potriasla hlavou v nesúhlase.

,,Tak ako ti potom pomôžem, miláčik??" Nevedel som sa dočkať vyústenia jej hry. Toho momentu, po ktorom som prahol, keď som na ňu celý deň čakal.

,,Bolia ma nohy. Dnešok bol hrozný. Mohla by som si sadnúť?" 

,,Pravdaže." Nevedel som, akým štýlom a kedy na mňa zaútočia jej zvodné, mäkké a sladké pery. Uvoľnil som jej stoličku. Oprel som sa o stôl a sledoval som ju, ako si sadla na stoličku, ako si prekrížila nohy. Potom ma začala prepaľovať svojim rozhorúčeným pohľadom. Obaja sme vedeli, kam to smerovalo. Naťahovala to, ako sa len dalo.

,,Toto nie je to, ako som si predstavovala to, že by som si rada sadla," prezradila po chvíli. Jemne našpúlila pery a čakala na reakciu. Ani som sa nepohol. Odratával som sekundy.

,,Ešte raz sa budeš sťažovať, sadneš si na zem a urobím ti to tam,"  varoval som ju. Ale ani táto varianta by ju nezaskočila. Bola za každú novinku. Vyskúšala by to aj na zemi.

,,Zo zeme ide chlad. Čo tak ten stôl??" Vedel som, že už sa to blížilo. Napätie vrcholilo.

,,Nech sa páči," pokynul som jej. Dúfal som, že si na mňa sadne a urobí to ona. Niečo také dokáže chlapovi poriadne ulahodiť po ťažkom dni. Ona sa ale len postavila a stála. Napokon mi hlavou naznačila, aby som uhol. No ja som už mal iné plány. 

Schytil som jej ruky a potiahol som ju k sebe. Narazila do mojej hrude, čož avšak priniesla kvapku jej zmätenosti. To bola moja šanca a nepremárnil som ani sekundu. Vošiel som jej rukou do vlasov a pritiahol som si ju k svojim hladným perám. Privádzala ma do šialenstva, ako ma neustále provokovala. Druhou rukou som ju držal za pás, aby necúvla. Zdvihla nohu k mojim bedrám, pomohol som jej. Chytil som ju za zadok, ktorý mala v tých šatách fakt famózny a položil som si ju na seba. Pritlačila na mňa. Chrbátom som narazil na drevený stôl.

,,Och, zlato. Prečo si si nechala nohavičky???" 

*********

,,Mala by si si obliecť niečo slušné. O chvíľu odchádzame," povedal som Vanese. Presunul som našu večeru na piatok. Naša lenivosť k nám zavítala skôr, ako som očakával.

,,Čože???" vyštartovala po mne. Netušila o mojich plánoch. Možno aj zabudla na to, že som jej sľúbil večeru.

,,Niečo pekné, ľahké, sexy. To si celá ty. Tak šup," naháňal som ju. Nie doslovne! Chcel som, aby sa ponáhľala. Iba tak nedostala priestor na otázky a odpovede.

Mne stačila chvíľka. Obliekol som si tmavofialovú košeľu a čierne nohavice. Nič extra. Taká normálka do práce bez saka.

,,Hotovo?" zakričal som na Vanesu, ktorá sa hneď na to vynorila z mojej kúpeľne so zúfalým výrazom.

,,Musím ísť domov."

,,Okej. Poďme." 

,,Čo?"

,,Poďme ti teda pre niečo na seba, zlatko. Aj keď by sa mi páčilo, keby si bola nahá, nebolo by to vhodné. Tak si švihni. Hoď na seba hoc aj uterák, aby mi ťa neočumovali susedia a môžeme ísť."

Cítil som sa úžasne. Vanesa mi bola schopná dať všetko, čo sa mi zaligotalo v očiach a nesťažovala sa, keď sme občas bývali u nej a občas u mňa. Väčšinou sme to striedali vždy, keď došlo jedlo. Bol so spokojný. Práca, dievča, auto. Mal som všetko. Mohol som mať ešte viac??? Alex, odpovedala moja myseľ automaticky. A vtedy sa mi zlomil celý deň. Nebol som schopný vrátiť sa normálneho módu. Vykoľajila ma myšlienka na Alex. Na jej úsmev, bozky a dotyky. Všetko tak známe. A bolelo to.

  🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦 

Ahojte, dnešok nám prináša len túto krátku časť... čakáte na Matov pohľad, čo??? :D alebo na nejakú tú akciu??? budete si musieť počkať, pretože nič nie je jednoduché a aj to, čo sa zdá byť dokonalé, môže vždy niečo skaziť ;)

Prepáčte mi, že som asi už dlho nepridala novú časť, nechcem sa ospravedlňovať maturitami a písomkami, ale je to zložité, no nezabúdam na vám, zlatíčka ;) 

Dúfam, že sa vám časť páčila :) snáď áno ♥

LY, V.S. 🐦