Ako správne zlepiť srdce II.

28. Viktor - Vtedy zistíš, čo skutočne chceš, keď okúsiš ten pravý zmätok

Vanesa bola z večere nadšená. Pri príchode sa obávala toho, že nedostaneme stôl, avšak ja som to už predtým zariadil. Očaril som ju. Bol som spokojný a ona bola šťastná. No a obaja sme boli hladní. 

Náš hlad prehovoril aj pri jedálnom lístku. Očakával som, že mi Vanesa predstaví svoju žiarlivú stránku, ale neprejavila sa. Užíval som si úsmevy čašníčky. Nemal som o sebe nízku mienku. No bol som rád, že sa Vanesa necítila byť v ohrození. Buď to, alebo jej bolo jasné, že nám to nemusí zas až tak klapať. 

Vanesina prítomnosť mi vyhovovala. Trávila so mnou čas v práci aj mimo nej a ešte ma neunavila. Vedela prísť s novými inováciami do mojej kancelárie a každý večer sa odvracal od stereptypov bežných vzťahov, ako to len šlo. Teda aspoň som si myslel, že sme nevšední pár.

,,Tak budeš v práci aj v piatok??" Spýtala sa opatrne kým sme čakali na večeru. Tá teda vedel pokaziť príjemnú atmosféru. Riešili sme to už predtým. No dovolenku som v žiadnom prípade nechcel.

,,Áno. Mne šéf nútené voľno nedáva, Vanesa." A veruže by mohol.

,,Veď je to tvoj strýko," ohradzovala sa. Skúšala to zas. Dúfala, že cez víkend niekam vypadneme. Preč z mesta. Preč od všetkých. Preč od tlmeného chichotania sa za dverami mojej kancelárie. Preč od striedačky postelí. Preč na jedno miesto bez vyrušovania.

,,Stále je to riaditeľ a ja som hneď pod ním. Keby si ma neustále nevyrušovala v kancelárii, mal by som čas viac sa venovať práci a možno by sa mi dalo nadbehnúť si tú hromadu roboty," povedal som v záujme vidieť jej reakciu. Iné dievča by sa ďalej ohrádzalo. Vanesa sa však oprela dozadu o stoličku, ruky zložila zo stola a usmiala sa.

,,Viem, že nechceš, aby som ťa nerušila," riekla samoľúbo. Jej sebaistý úsmev hovoril, že má pravdu, ale nemusela ju mať. V tomto bola naozaj originálna. Taká svojská s vlastným názorom. Odkedy začala nosiť podpätky, narástol jej jazyk aj ego.

,,Ja som ťa o to nežiadal," pokračoval som.

,,Tiež si ma nikdy neodmietol," vrátila mi úder.

,,Ani to nemám v pláne." Položil som ruky na stôl a predklonil som sa. Vanesa spravila podobne a obaja sme sa nakláňali nad stolom a viedli sme tajný rozhovor plný provokácie. V tomto sa mi Vanesa nikdy nezunovala. Vedela keby pritlačiť a kedy sa stiahnuť. Nútila ma tým chcieť ju ešte viac. Naučila ma hrať jej hru a ja som neprotestoval, pretože som vedel, že naprázdno nevyjdem.

,,Ale mal by si mať, pretože sa ti nakopí robota."

,,Ale ty si na mojom pracovnom zozname tiež."

,,Skôr na stole ako na zozname."

,,Jedno druhé nevylučuje. Keby si bola jediná na zozname, bola by to radosť pracovať."

,,Platia ti za to, že ti vzdychám na stole??"

,,Nepriamo."

,,Tak dobre."

,,Dobre?"

,,Ja teda ešte prídem, ale ty si vybavíš voľno," vyjednávala opatrne. Bola to skôr otázka ako rozkaz. Skúšala kam až môže zájsť. Dostala sa mi pod kožu. Vedela, že jej dám, čo chcela. Vedela, že to spravím, ale chcem motiváciu. Doťahovali sme sa neustále.

,,Nemôžem ti to sľúbiť..."

,,Ale pokúsiš sa," doplnila miesto mňa.

,,Jasné," prikývol som. Priplachtila k nám čašníčka a mohli sme sa pustiť do jedla. Aspoň tak spravila pomyselnú čiaru za našim rozhovorom a už sme sa k nemu nevracali.