Ako správne zlepiť srdce II.

24. Alex - Nepýtaj sa, či to môže byť ešte horšie, pretože môže!

Mat sa celý víkend prepínal s milého pozorného Mata na poddajného hravého Mata. Akoby bol robotom na gombíky.  Nemala som z neho ucelený dojem. Chcel, aby to klapalo. Spravil niečo pre to, aby som sa mohla cítiť komfortnejšie, no zaberalo to len na päťdesiat percent. 

Jeho dve stránky ma desili a nikdy som netušila, ktorú mi ukáže. Väčšinou na mňa vytiahol tú, ktorú som práve nechcela. Robil to naopak, avšak najviac mi bolo ľúto, že sa naozaj snažil, že mu na mne záležalo a chcel, aby to klapalo, ako má. No a ja som o to vlastne ani nestála. Čokoľvek urobil, nepomohlo to k tomu, aby som sa cítila lepšie. Čoraz viac som upadala do čiernej diery. Viete, čo sa stane s človekom, ktorého chce pohltiť čierna diera?? Natiahne ho ako špagetu. Ten tlak mu vyhodí hlavu do vzduchu. Viete ako dlho vydrží vaše telo bez hlavy ešte vnímať?? Vraj ešte dvadsať sekúnd. Presne tak som sa cítila. Ako špageta bez hlavy počas jej posledných dvadsiatich sekúnd života.

Dýchala som z posledného. Nadýchla som sa až v pondelok v práci. Ďakovala som náhode, že som v práci nebola dva dni a nakopila sa mi robota, ktorú som doháňala do stredy. Nadčasy mi síce neplatili, ale zostať v práci do večera bolo jednoduchšie ako čítať Matove osvetové správy. Zvyšok týždňa sa vliekol menej zaneprázdnene. Chcela som ujsť. Niekde pekelne ďaleko. Chcela som sa rozbehnúť a bežať. Alebo som aspoň chcela, aby mi niekto zavolal. No ten niekto sa neozval. Nestála som mu za to. Presne tak ako vtedy. Nebojoval. Len si užil a zmizol. Nechal ma pretĺkať sa ulicami samú. Zas.

Môj byt bol prázdny. Moja túžba presťahovať sa odletela spolu s túžbou byť Matova po zvyšok svojho života. Len kým som nestretla tú osobu, ktorá ma zas dostala do módu bezvýznamnosti. Keby som aspoň vedela, kde býval. 

Mat chcel stráviť víkend so mnou. Nepostrehol moje zmeny nálad. Nevšimol si, že nadšenie len hrám. Nevedel o mojej hlbokej apokalyptickej nálade. Niekedy som si myslela, že len chcel držať náš vzťah pokope. Šlo mu o status a nie o mňa. Robil všetko pre to, aby som nezušla. Moje city mu boli úplne ukradnuté. A ja som sa mu ani zdôverovať nechcela. Chcela som prerušiť našu komunikáciu. Chcela som mu ujsť zo života. Chcela som sa netrápiť v hlúpych vzťahoch bez budúcnosti. Moje prekliatie.

Na chodbe sa rozliehalo hlasné klopkanie. To zosilnelo. Pre zmenu ale na mojich dverách. ,,Vstúpte!" ozvala som sa zdvorilo.

,,Alex, máš dole návštevu," vtrhla mi do môjho pracovného kútika recepčná v poschodia nižšie, ani som nestihla reagovať.

,,Nikoho nečakám," začudovala som sa. Na druhej strane, potešilo ma to. Potešila ma myšlienka na chvíľu rozptýlenia, pretože som dúfala, že prišiel Viktor. Miesto telefonátu.

,,Smola," mykla plecom na znak ooooobrovského ,,záujmu". Cestu na prízemie som prešla po jej boku. 

,,Aký máš deň?" spýtala sa po chvíli. Nikdy sme neboli bohvie aké kamarátky, ale správali sme slušne a nemali sme medzi sebou žiadne konflikty.

,,Taký normálny. Ako vždy. Až na tento malý výlet," podotkla som. Usmiala sa a ďalej sme pokračovali v tichosti.

Zišli sme dole k miestu, kde pracovala. Posadila sa za pult, kde už nedočkavo zvonil telefón. Pretočila očami a s milým úsmevom prijala hovor. Nudná práca.

Porozhliadla som sa. Sedel v jednom z kresiel pri vchode. Mal na sebe bielu košeľu a kravatu. Musel prísť rovno z práce. O upravenosť ho obrala cesta z mesta. Kravata mu síce visela na krku, ale bola povolená, uvoľnená. Prvý gombík na košeli mal rozopnutý. A na tvári sa mu zračil netrpezlivý výraz.

,,Mat?" oslovila som ho. Keď si ma všimol, zdvihol sa a prišiel ma privítať. Čakala som na silu vtisnutý bozk na pery, pevné zovretie jeho rúk na mojich bokoch, nedočkavosť pohrávajúcu sa mu s dychom. No nič také sa ku mne nedostalo. Vložil si ma do objatia.

,,Prepáč mi, Alex. Prepáč, nedokážem byť k tebe taký, ako chceš," vypustil zo seba v návale smútku a dezilúzie.

,,Mat? Aký? To ja robím všetko zle. Ja by som mala prosiť o odpustenie teba za to, aká som v posledných dňoch," riekla som nenútene. Nerozumela som práve nastávajúcej situácii. Vyviedla ma z miery.

,,Chcela si odo mňa, aby som ti ukázal, ako veľmi sa mi páčiš. Pravdou je, že som to nezvládol ani týždeň. Prepáč mi, že ti nedokážem dať, čo žiadaš. Je mi to ľúto," ospravedlňoval sa aj naďalej. Nerozumela som. Upadala som do zmätku.

,,Ja ti nemám čo prepáčiť. Mat, ty mne prepáč," do môjho hlasu sa vkradla prehra. Taký zlý čas a miesto na rozchod. Aspoň už šiel víkend. Už som sa videla, ako sentimentálne budem sedieť na gauči a snažiť sa neplakať nad okolnosťami.

,,Ty si to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť, Alex." Odmlčal sa, aby mi pohol vtisnúť nežný bozk na čelo. ,,Nechcem, aby to skončilo. Preto navrhujem, aby sme začali odznova. Pozývam ťa na večeru," usmial sa na mňa. Neubránila som sa úsmevu. Toto bol Mat ako predtým. Jemný. Pri zemi. Opatrný. V tej chvíli som ho prijala presne takého. Dala som večeru šancu, pretože som nechcela more žiaľu v mojom srdci.

,,Dobre," súhlasila som. ,,Dám ti kľúče od bytu. Mám ešte nejakú prácu."

,,Radšej by som zostal s tebou."

,,A nechceš radšej večer pre mňa prísť a môžeme ísť hneď na tú večeru?"

,,Nie."

,,Tak dobre. Poď." Potriasla som hlavou v miernom úsmeve. Bol tvrdohlavý, ale bol milý. Naozaj milý. Len som nevedela, čo mám očakávať. Bola som nervózna. ,,Liss, to je Mat," oznámila som recepčnej a viedla som si Mata do mojej kancelárie. Usadil sa na stoličku oproti mne a s nadšením ma sledoval až kým som neodoslala posledný email dňa.

V pomykove som prišla do bytu s Matom v závese. Bol extrémne mierny. Akoby nechcel nič pokaziť, pritom všetko zlé, čo sa nám dialo som spôsobila ja. To ja som sa mala báť, aby sa nič zas nepokazilo. Začínali sme odznova. chcela som veriť tomu, že sa naša existencia vráti do tej bezproblémovej roviny.

,,Ako dlho ti bude trvať pobaliť sa??" spustil Mat, keď som si vyzliekala blúzku v mojej spálni.

,,Prosím?!" Vykukla som spoza dverí na Mata. Na hrudi som si pridržiavala blúzku, aby ma nevidel nahú.

,,Rezervoval som nám stôl vo Velvet," oznámil mi nervózne. Bál sa, že sa budem hnevať. No aj mňa prekvapila moja reakcia, pretože som sa vôbec nehnevala. Milovala som jedlo vo Velvet. Len to bolo ďaleko. A moc narýchlo.

,,Daj mi desať minút, dobre?" Matove pery sa roztiahli do úsmevu. Podišiel ku mne a pobozkal ma. Jeho bozk hovoril ,,ďakujem". 

Prezliekla som sa z voľného kostýmu do priliehavých sivých riflí a volánového čipkovaného tielka v červenej. Pobalila som si tie najnutnejšie veci, do ruky som si vzala sako a vložila som svoju dlaň do Matovej.

Nebola som v tom po uši. Bola som v tom až po vlasy!

  🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦 🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦🐦 

Čaudy, trblietky!

Prepáčte mi túto malú sentimentálnu chvíľku :D proste jej zlatá klietka vyzerá asi takto.. Šťastne, ale v žiali.. paradox! :D Neviem ako vás, ale mňa jej polovička príbehu nebaví až tak ako Viktorova :D Čakali ste, že príde práve on alebo ste tušili zradu??? Chudák Mat, šiel za ňou taký kus, aby sa jej ospravedlnil a poprosil o šancu ešte to skúsiť... No nemal by byť taký verný každý jeden??

LY ♥ V.S 🐦