Red Eyes(Dokončené)

Prológ

Kráčala som jednou z mála prázdnych uličiek v Londýne. A bola som naštvaná.

Naozaj. Veľmi. Naštvaná.

Asi pred 15 minútami som sa dozvedela, že ma môj dlhoročný priateľ pravidelne podvádzal s  nejakou kravou. Samozrejme, že som sa s ním hneď rozišla a nechala som mu aj zopár červených odtlačkov na líci. So mnou sa teda zahrávať nebude!

Akurát teraz idem od neho. Vybrala som si jednu z užších a tmavších uličiek, ktoré sú väčšinou prázdne aby som mohla v kľude porozmýšľať.

Zároveň som sa však chcela čo najskôr dostať domov. Toto miesto pôsobilo nebezpečne. Presne jedno z tých , o ktorých by ste si mysleli, že sa tam skrývaju všetci kriminálnici.

Zrazu som začala zvuk ako keď sa zvýri vzduch. Zmätene som sa poobzerala okolo seba. Nikde som nič nevidela.
Muselo sa mi to len zdať...

Záhadný zvuk sa však opakoval a mňa to už začalo desiť. Zároveň som mala pocit, že sa to ku mne približuje.

Dych sa mi zrýchlil, hrdlo stiahlo od strachu a moje nohy sa samy od seba rozbehli. Niečo, alebo niekto ma prenasladoval. V behu som sa obzrela za seba, ale nič som nevidela.

Čo sa to deje?! Prosím nech to nieje naozaj...

Zrazu ma niekto zdrapil za ruku a prinútil ma zastať. Zmätene som sa pozrela na ruku čo má zachytila. Bola bledá ako smrť... A skôr než mi došlo s čím mám vlastne dočinenia už som mala na krku pritisnuté niečo studené a ostré.

Z hrdla sa mi vydral krik.
,,Nie! Nechajte ma! Pomoc!"bolo to zbytočné, nikto ma to nemôže počuť a ak by aj ,ako by mi mohli pomôcť?

,, Teš sa Lillian Whiteová. Bola sa vybraná, budeš môcť žiť lepší život."ozval sa mi pri uchu dokonalý hlas a ovanul ma tou najkrajšou vôňou. Vedela som, že sa ma to... stvorenie chystá zabiť ale jeho hlas ma upokojil.

A skôr než som stihla niečo povedať, ostré zuby sa mi zoborili do krku ako do masla.

S výkrikom som sa zviezla na zem. Bolo to ako keby mi zapálili oheň priamo v žilách. Nie! Bolo to skôr ako keby mi do žíl pustili rovno kyselinu. Neskutočná bolesť sa mi rozlievala telom.

Horúčava, ktorá sa pomaly stupňovala zatláčala realitu do úzadia. Len nejasne som si uvedomovala, že má niekto drží v náručí a niekam so mnou beží. Žeravá kyselina sa mi začala vlievať aj do hlavy a všetko sa zahmlilo.

Niekde v diaľke som začula výkrik bolesti. Až neskôr som si uvedomila, že som to bola ja kto kričal. Mala som otvorené oči, ale cez hustú červenú hmlu som nič nevidela.

Oheň z krku sa mi  začal šíriť do ramien a dlaní. Po chvíli som si myslela, že z mojich rúk zostali len obhorené kosti, ale zrejme nie, pretože páľava sa ešte zdvojnásobila a postupovala cez brucho až po prsty na nohách.

A potom keď mi už horelo doslova celé telo  oheň ešte zosilnel! Mala som pocit, že sa len točím v kolotoči nezmernej bolesti, ktorá na mňa útočí stále silnejšie.

Neviem koľko uplynulo času kým som si  na všetku tú nesmiernu bolesť zvykla, ale akonáhle​ sa to stalo cítila som, že sa niečo zmenilo. Začala som počúvať čo sa okolo mňa deje. Vďaka svojmu sluchu, ktorý bol teraz oveľa citlivejší ako predtým som hneď rozoznala, že som v nejakej miestnosti a rozhodne tu niesom sama. Je tu so mnou ešte minimálne 15 ľudia ako ja. Podľa zvukov, ktoré sa tu ozývali boli zrejme v takom istom stave ako ja.

Zároveň sa mi vyjasnila myseľ. Mala som pocit, že mám teraz v hlave neskutočne veľa miesta, ktoré som nemala čím zaplniť. Všade bol len ten príšerný oheň.

O nejaký čas- možno deň, možno mesiac- som si už naozaj myslela, že z môjho tela zostala len kôpka obhorených kostí. Zrejme to nebola pravda, lebo v tej chvíli bolesť dosiahla tú najvyšiu možnú úroveň.

Všetko to začalo pri nohách. Oheň spaľoval všetko ľudské čo vo mne ešte zostalo a zdalo sa, že sa za sebou zanecháva len popol a postupoval vyššie do stehien. Lýtka a chodidlá ma už neboleli, cítila som, že by som s nimi mohla pohnúť, ale bála som sa, že keď to spravím tak sa prestanem ovládať a celá sa skrčím a začnem kričať od bolesti, ktorá mi teraz prepaľovala brucho a ruky.

Popritom ako mi zvnútra horela hlava som začula kroky. Niekto sa zrejme prechádzal po miestnosti kde som bola. Na moje prekvapenie som počula aj jeho dych a nejaké hlasy, ktoré sa ozývali spoza stien miestnosti. Napriek tomu, že som chcela otvoriť oči, ktoré by ma isto prekvapili orlím zrakom, aby som zistila viac som zostala v kľude ležať bez pohnutia.

Viem si predstaviť, ako vyzerá moje telo zvonka. Buď ako tlejúce pozostatky, alebo ako nehybná mŕtvola, ktorá nejaví známky života.

Nakoniec sa všetka bolesť stiahla do srdca. Moje srdce bilo ako o život, ale oheň spaľoval aj jeho. Vedela som, že zachvíľu bude koniec, pretože oheň a silnel a srdce bilo stále rýchlejšie. Po chvíli už tak rýchlo, že som si bola istá, že aj kebyže zabehnem 49 km maratón bez prestávky tak by mi srdce bilo pomalšie.

A zrazu buchot môjho srdca začal spomaľovať a oheň, ktorý ho spaľoval bol tiež odsúdený k záhube.

Nakoniec moje srdce spravilo
posledné slabé -Bum-bum- a zastavilo sa. A oheň zmizol spolu s ním. Všetko čo mi po ňom zostalo bolo vyprahlé.

Tak toto je ďalšia nová kniha, ktorú píšem  aj s _EmmOll_. Dúfam, že sa vám bude páčiť...