Red Eyes(Dokončené)

Život upíra

O 10 rokov neskôr

Život upíra vás za desať rokov veľa naučí. Napríklad, že svet je naozaj malý. Raz som skúšala prebehnúť ho. Trvalo mi to sotva dva dni. A taktiež ak sa rozhodnete nepiť ľudskú krv budete odvrhnutý na okraj upírskej spoločnosti a nejakom klane môžte len snívať...Teda aspoň v Anglicku.

Potom čo som pred desiatimi rokmi utiekla od Volturiovcami som sa usadila v Škótsku, pokladala som to za najlepšiu krajinu. Hovorí sa o nej predsa, že je jedna z najlestnatejších oblastí a kde sú lesy, tam sú aj zvieratá.

Zvieratá... Trvalo mi dlho kým si zvykla na ich krv. A ešte dlhšie mi trvalo uprednostniť ju pred tou ľudskou, ktorá ma ešte aj teraz láka. No odolám, vždy odolám. A práve preto môžem žiť ako normálny človek, až nato, že pijem krv...

Po azda hodine strnulého sedenia som sa postavila. Snažila som sa spraviť to pomaly. Už dlhšiu dobu sa snažím správať viac ako človek aj keď viem, že sa mi to nikdy nepodarí. Dôkazom toho je hodina, ktorú som strávila na gauči bez toho aby som čo i len pohla prstom. Občas nato proste zabudnem...

Napriek tomu, že bolo asi jedenásť hodín večer rozhodla som sa ísť von. Nie na lov, len sa ísť poprechádzať.
V chodbe môjho malého domčeka som sa pozrela do veľkého zrkadla zaveseného uprostred steny. Rýchlo som však odvrátila zrak. Nenávidím pozerať sa na seba. Na bielu pokožku a dokonalú postavu..., za desať rokov som sa vôbec nezmenila. Stále vyzerám ako vtedy keď som išla tmavou uličkou v Londýne.

Vonku bolo zrejme teplo, no ja som to necítila. Necítila by som ani zimu. Nikdy nič necítim.

Nadýchla som sa vzduchu prepleténeho všetkými možnými vôňami, ktoré ostro narazili do mojich čuchových buniek a rozbehla som sa.

Pár kilometrov od môjho domu je útes hlboký zhruba 50 metrov. Chodievam tam od nepamäti. Nieje pre mňa problémom zabehnúť 10 kilometrov za necelých dvadsať sekúnd.

Stála som tam, pozerajúc sa do prázdnoty asi aj hodinu. Keď ste upír hodina je pre vás len zlomkom sekundy. Čím viac času máte, tým rýchlejšie vám ubieha. A ja mám času nekonečne veľa, takže mi len pretečie medzi prstami a oblúkom sa vráti späť.

Zrazu som svojím citlivým sluchom zachytila zvuk, ktorý sa ozýval niekde v diaľke. Moje telo sa naplo. Rozoznala som tiché našľapovanie nôh. Zdalo sa, z nich je ešte ďaleko odo mňa. Kroky boli až príliš jemné na zviera a príliš tiché na človeka.

Teda mám dočinenia s upírom.

Za celých desať rokov som stretla len zopár iných upírov. Nikdy tu nikto so mnou nechcel ostať, pretože som bola iná. Pila som krv zvierat, nie ľudí. To všetkým vadilo.

Neznámy upír sa dal do behu. Zrejme beží ku mne. Pripravila som sa na spoločnosť, ktorá možno nebude až taká príjemná ako by som chcela. Sústredila som sa hlavne na svoj dar, ovládanie, ktorý som sa už naučila ovládať.

Netrvalo dlho kým sa neznámy upír zjavil na čistinke kde som stála. Narozdiel odo mňa bol vysoký s čiernymi vlasmi a červenými očami.

Som si istá, že si už všimol mojich zlatých, pretože na dokonalej bledej tvári sa mu zjavilo prekvapenie.

Podľa oblečenia som zistila, že je zrejme Nomád, čiže žije sám a na nikoho sa neviaže. Prečo ale potom prišiel za mnou?

,,Kto si?"spýtala som svojím zvonivým hlasom ,z ktorého teraz sršala podozrievavosť.

,, Upír."odvetil ten neznámy s úškrnom, odhaľújuc dokonalé biele zuby, presne také aké mám aj ja.

,, To aj ja. A konkrétne?"nedala som sa.

,, Ti nech ťa netrápi."odsekol mi čiernovlasý. Naštvala som sa. Nech si tu nikto nemyslí, že nedostanem svoju odpoveď.

,,Odpovedz mi!" prikázala som silným hlasom, ktorý sa akoby ozýval všade pookolí.
Upírovi sa na chvíľu na tvári zjavil úplne zmätený pohľad, potom sa však rýchlo spamätal a potriasol hlavou.

,,Som Dominick."odpovedal mi nakoniec.

,, Prečo si tu? Odpovedz mi!"

,,Len tak, zacítil som ťa a chcel som zistiť čo si zač. Možno by sme mohli ísť spolu na lov."veselo odvetil Domick a ja som sa zasmiala.

,,Nepijem ľudskú krv."odfrkla som si.

,, Prečo?"zaujímal sa Dominick.

,, Lebo nechcem."odvetila som otrávene. Toto sa ma pýta každý.

,, Si ako oni."skonštatoval namrzene.

,, Prosím?"nechápala som.

,, Nevrav mi, že si nepočula..."zaškeril sa Dominick a prehrabol si vlasy.

,,Kto oni?"vypytovala som sa.

,,To je jedno."mykol plecami. Tak dobre, keď inak nedáš...

,,Povedz mi to!"prikázala som mu magickým hlasom.

,,Cullenovci."vyriekol.

,,Oni existujú?" Myslela som si, že sú vymyslení.

,,Samozrejme. Každý upír ich pozná. Sú najznámejší hneď po Volturiovcoch. Jedni ich nenávidia, druhí zas obdivujú."vysvetľoval Dominick. Mne v tej chvíli skrsla v hlave šialená myšlienka. Ak naozaj existujú, mohlo by mi to zmeniť život.

,,Kde ich nájdem?"vyhŕkla som.

,,Neviem."

,, Si Nomád, určite vieš."naliehala som.

Mykol ramenami a žmurkol na mňa
,, Donúť má povedať ti to." Zaškerila som sa. Keby si len vedel chlapče...

,, Povedz mi kde sú Cullenovci!" Dominick už po tretí raz zostal zmätený.

,,Tam kde boli vždy..."povedal rýchlo.