Red Eyes(Dokončené)

Dary

Otvorila som oči. Videla som lepšie a počula som aj ten najtenší hlások. Rýchlo som sa posadila. Nebola to ani sekunda. Posadila som sa až príliš rýchlo. Vedľa seba som uvidela ľudí, ktorý kričali. Bolelo ich to, tak ako mňa. Poobzerala som sa po miestnosti. Na stenách horeli fakle, ale izba bola aj tak tmavšia. Pri dverách stála menšia žena s blond vlasmy. Bála som sa tu byť. Pozerala sa na všetkých a usmievala sa. Bola úplne dokonála. Pekná. Pozrela som sa na svoje ruky, taktiež som bola biela.

O chvíľu už ľudia až tak nekričali. Pozerali sa na seba, vôbec ničomu nerozumeli. Spamätala som až vtedy, keď do vnútra vošli ľudia a ja som sa nadýchla. Bola som smädná. Som upír. Bolo to niečo hrozné. Nechcem tých ľudí zabíjať. Ostaní sa doslova na nich vrhli. Boli to ľudia, netušili kde idú. Už nebudú žiť, kvôli nám. Znova som sa nadýchla, no to bola chyba. Tá vôňa. Tie tlačúce srdcia. Musím sa spamätať, musím prestať na to myslieť. Cúvala som dozadu. Oprela som sa o stenu a nedýchala. Tí ľudia už nebudú žiť. Pozrela som sa dopredu a ku mne kráčala ladným krokom tá malá blonďavá upírka.

,,Nie si smädná?"spýtala sa a povrchne sa usmiala.

,,Nie, nechcem im ublížiť."povedala som a ona sa stále pozerala na mňa.

,,Dlho ti to nevydrží."pozrela sa na mňa prenikavým pohľadom a vtedy som zacítila bolesť.

,,Prestaň."snažila som sa to zastaviť, ale nešlo to. Po chvíli prestala a pozrela som sa na ňu. No pri nej už stál nejaký muž s čiernymi vlasmy s bielou pokožkou.

,,Čo sa deje, že už ju hneď mučíš, Jane?"opýtal sa a pozrel sa na mňa.

,, Nie je smädná Aro."povedala rázne a stále sa pozerala na mňa. Mali výrazne červené oči.

,, Ľudská krv je tá najlepšia. Ona to raz pochopí."povedal a odkráčal preč. Ešte raz sa na mňa tá blondína pozrela a odišla za ním. Ostala som tam sedieť a pozerala som na tých novorodených upírov. Nechcem byť taká.

Po hodinách len takého sedenia som sa poobzerala dookola. Ostatní upíri tiež len stáli alebo sedeli tak ako ja. Do vnútra vstúpila blond, nízka upírka a pozrela sa na každého v tejto izbe. Niečo na nás chystajú. Už nikdy nebudem vidieť svojich rodičov. Určite ma už hľadajú a kvôli nim sa moja mama utápa v slzách. Koľko som tu už? Deň? Týždeň? Mesiac? Určite to už hľadanie vzdali. Považujú ma za mŕtvu? To teraz budem zabíjať nevinných ľudí, kvôli nim? Nemôžem tu ostať. Chcem ísť preč z tohto hrozného miesta. Musím sa vyrovnať s upírskym životom. Už nikdy nebudem mať vlastnú rodinu. Nikdy nebudem počuť slovo mama. Nikdy.

Pri ďalšom kúte sedelo jedno dievča. Mala čierne vlasy a bola biela ako každý kto tu bol. Prišla som k nej a sadla som si k nej. Od toho kúta som prišla k nej veľmi rýchlo. Neviem si na to zvyknúť.

,,Nechcem tu byť."povedala a ani sa a mňa nepozrela.

,, Tiež tu nie som dobroveľne."pozrela sa na mňa.

,, Ty nie si smädná?"spýtala sa ma a stále sa pozerala na mňa.

,,Som, ale ja nechcem zabiť tých ľudí. Neznášam sa. Na svoj život si spomínam matne. Moji rodičia o mne nič nevedia. Myslím si, že pre nich som už mŕtva."povedala som.

,, Vieš čo idú s nami robiť?"pozrela som sa na ňu prekvapene, keď sa ma to spýtala.

,, Čo by s nami mali robiť?"pokrútila hlavou na znak nesúhlasu a vtedy vošiel do izby Aro. Za ním Jane a ďalší. Všetci  sa pozreli na nás.

,, Vítam vás. Dúfam, že budete spolupracovať. Chceme zistiť aké máte dary. Budete k nám chodiť po samom. Nemusíte sa ničoho báť."povedal a odišiel. Jane sa pozrela na jedno dievča a to išlo s ňou do tej izby.

,,Dary?"ničomu som nerozumela.

,,Áno darý. Mám taký pocit, že ak niekto bude mať výnimočný dar tak si ho tu nechajú."povedalo to dievča čo sedelo vedľa mňa.

Jane znova prišla do našej izby a usmiala sa na mňa. Prešla som k nej a spoločne sme išli k nim. Prišla som do veľkej izby, kde sedel Aro a ešte dvaja vedľa neho. Jeden chalan sa pozeral na mňa a usmieval sa. Aro sa postavil a podišiel ku mne.

,,Ruku."povedal. Chytil ma za ruku. Vôbec som nevedela čo robí.

,, Takže Lillien Alice Whiteová. Študentka."povedal. Už som pochopila. Prečítal si všetky moje myšlienky.
,,Jay."povedal a ten chalan prišiel ku mne. Chytil ma za ruku a zavrel si oči. Po chvíli ich otvoril a každý čakal čo povie.

,,Nič, čo by nám mohlo pomôcť."povedal a pozeral sa mi stále do očí. Aký mám vlastne dar. Nespustil zo mňa oči ani vtedy, keď som odchádzala zas do inej izby. Bola som tam sama a tá izba bola podobnej, kde sme sa premieňali. O chvíľu prišli do tejto izby ďalší upíri aj s tým čo vie rozpoznávať tie dary. Prišiel ku mne a chytil ma za ruku a viedol ma do nejakej ďalšej izby. Pozrel sa mi do očí a začal hovoriť.

,,Prosím, že tu nechceš byť? Musíš mi sľúbiť, že odídeš ďaleko."povedal prísne.

,,Prečo? Čo sa deje?"spýtala som sa ho.

,,Pomôžem ti utiecť. Máš silný dar a Aro by si teba tu nechal a keď teraz neodídeš tak ťa zabije."povedal veľmi rýchlo.

,,A aký mam vlastne ten dar?"

,,Ovládanie."povedal a pozeral sa na mňa.

,,Ovládanie?"zopakovala som. Nerozumela som tomu.

,, Môžeš ovládať upírov. Napríklad, keď bude niekto bežať, môžeš ho spomaliť,bude pomalšie bežať alebo naopak zas urýchliť. To je len príklad, ale ty toho dosiahneš viac."dopovedal a ja som sa naňho prekvapene pozerala.
,, Pomôžem ti ujsť, ale ty nesmieš nikoho ohroziť. Rozumieš?"opýtal a ja som prikývla.

Viedol ma cez nejakú dlhú chodbu, ktorá stúpala dohora. Prišli sme až k nejakým dverám. Ešte raz sa na mňa pozrel a usmial sa.

,, Môžem sa ešte niečo spýtať?"prikývol a čakal na moju otázku.
,,Ty si ma uniesol a premenil?"opýtala som sa.

,, Áno, dostal som to príkazom. Nikdy by som ťa nepremenil len tak. Si silná upírka Lilly."povedal a otvoril mi dvere. Práve bola tma. Ešte raz som sa naňho usmiala.

,,Ďakujem."povedala som a odišla.