Škoricový sen

✿Dvadsiata kapitola✿

Prešla viac ako hodina, pekná hodina a už som sa radšej pobrala domov. Ponúkol sa, že ma odvezie domov, lebo je zima a večer. Cestou domov, pri šoférovaní mi položil ruku na stehno. Ešte nikdy mi to nikto neurobil. Bol to skvelý pocit. Prišli sme pred dom a napadlo mi niečo.

„Počkaj tu, hneď sa vrátim," oznámila som mu a vystúpila z auta. Išla som takým pomalším behom, pozdravila som sa našim a ďalej pokračovala v ceste do izby. Vybrala som zo zásuvky prívesok so srdiečkom, do ktorého sa dala dať fotka, zhodou okolností som jednu fotografiu mala na poličke. Vystrihla som to do tvaru srdiečka a vložila do strieborného medailónu.

Podala som mu to, usmial sa.

„Poď sem.." povedal milo a nastavil ruky na objatie. Posledný krát sme sa objali, dal mi posledný bozk, ktorý znamenal: maj sa. Vyhŕkli mi do očí slzy.

„Cara, to hádam nie! Nabudúce si dávaj pozor do koho narazíš v obchode," dodal s humorom a mne sa rozjasnila tvár a zasmiala som sa. Ešte stále ma náladu na žartovanie? Je silný.. Tento raz som mu dala pusu ja mala vyjadrovať: budeš mi chýbať.

„Aj ty mne.." šepol na koniec. Posledný krát sme so navzájom pozreli hlboko do očí. Zatvorila som dvere od auta, neznášam lúčenie! Na pol ceste ku dverám som sa obzrela za ním. Zamával mi a dupol na plyn. Bolo mi smutno. Rýchlo som prešla do izby. Pozrela som sa do zrkadla a zrak mi padol na môj krk. Nevedela som či sa mám tešiť alebo čo. V okolí krku som mala asi osem červených fliačikov, ktoré bolo dosť veľmi vidno. Ťažko som si vzdychla a prezliekla sa do pyžamy.

Z nohavíc mi vypadla fotka. Zodvihla som ju bol na nej Toby vzadu sa podpísal. Kedy to stihol? Bolo to milé, môj kúzelník. Dorobila som projekt s menšími ťažkosťami, ale dokončila som to.

Netrvalo dlho a zaspala som.

Ráno ma prudko prebudil zo spánku budík. Ooch, nie už znova tam!! Som zvedavá ako budú na mňa v škole reagovať. Zas budem stredobodom pozornosti, dúfam, že som im pri našom poslednom stretnutí dala dosť najavo aký mám k nim postoj.

Obliekla som si biele nohavice a tmavozelený sveter, v ktorom bolo príjemne teplo. Na to sychravé počasie ako stvorený. Keď som sa videla v zrkadle ihneď som zmenila sveter za rolák aby zakryl všetky tie pekné spomienky.

Mierne som sa prefackala lebo bola som trochu mimo a bledá. Zobrala som si desiatu, tašku a pobrala sa.
Vkročila som do triedy, chvíľu bolo ticho, ale potom sa po celej triede rozniesol šepot klebetných devätnásť ročných študentov.

„Vôbec nevyzerá ako človek s psychickou poruchou," započula som v jednom rozhovore. Mám to brať ako kompliment? Teraz ma majú za blázna, no snáď už bude aspoň pokoj. Britta si už upravila strih vlasov, ó aká škoda mne sa veľmi páčil ten môj. Mikael ma ešte na perách značku môjho úderu. Škodoradostne som sa pousmiala pre seba a usadila v lavici.

Celý deň bolo v triede ticho, učitelia boli spokojní, ja som bola spokojná. Už som to asi mala urobiť dávnejšie. Hodiny bežali rýchlo a konečne som sa vedela sústrediť. Na konci vyučovania som vyrovnaná odišla a bezstarostne som kráčala domov. Naozaj som sa bála čo sa stane, ale takto som si to nepredstavovala ani v tom najlepšom scenári. Ruky ma napodiv neboleli rozhodla som sa, že sa pôjdem vybúchať už som dlhšiu dobu nebola.

Zobrala som si veci na cvičenie a peniaze lebo som nezaplatila za minulý mesiac.

Prezliekala som sa v šatni, a kto znova prišiel? Našťastie som už bola oblečená. Vybrala som z tašky členské.

„Už som ti hovoril, že nechcem peniaze," vravel a stále sa nebezpečne približoval. Podala som mu ich, ale nezobral si to. Zdvihla som obočie: „Ale ja ti nemám čo dať." Pokrútila som hlavou. Už s ním nič nechcem mať, už ma dávno znudil. Ani neviem prečo som si s ním začínala. Áach jasné, chcela som sa nejak odreagovať od všetkých.

„Čo ak máš..," priznal a prezrel si ma.

„Čo ak nechcem?" dodala som.

„Tak to bude asi problém.....pre teba," zdvihol jedno obočie a chytil si bradu. Chcela som vyjsť zo šatne, avšak nepustil ma. Nezobral si ani tie poondiate peniaze. Nahnevane som na neho zazrela. Odstúpil a ja som konečne mohla prejsť. Fu...už som si myslela, že sa mi to nepodarí.

Napravila som si cop a kráčala ku vrecu.

Sústredene som udierala do vreca zamýšľajúc sa nad rôznymi technikami úderu. Čoskoro za mnou prišiel Manson, že by sme si mali dať zápas, potrebuje otestovať moje schopnosti. Spomenula som si na ten predošlí zápas a slušne som odmietla.

„To nebol návrh, ber to ako test, platí to pre všetkých,"oboznámil ma so situáciou. Prevrátila som očami a išla som s ním do ringu. Všimla som si, že som rýchlejšia a viem sa lepšie uhnúť ako vtedy. Cítila som, že už so mnou nejedná v rukavičkách, no i tak boli jeho údery v pohode znesiteľné. Ja som ho trafila už viackrát ako dva. Myslím, že som mala o dosť silnejší úder ako pred tým. Netrvalo to dlho. Vyskúšal na mne nový chmat a to taký, že ma podkopol a na zemi udrel do brucha. Vždy zásahy zosilňoval. Už to dosť bolelo. Teraz som ja na ňom chcela vyskúšať novú vec, ktorú som si všimla na iných a perfektne mi vyšla. Iba som naznačila úder, zaklonil sa tým stratil stabilné ťažisko a ako zázrakom sa mi ho podarilo potknúť. Podcenil ma, pravdepodobne to nečakal. Bola som rada a ako veľmi. Asi ho to nahnevalo, lebo na mňa pozrel vražedným pohľadom.

Hneď potom mi uštedril silný úder do oblasti žalúdka.Vybilo mi dych, myslela som že vypľujem dušu. Predýchavala som a znova sa mi rozmatnil zrak. Presne som vedela o čo mu ide. Chcel ma potrestať za to, že už viac s ním nič nechcem mať. Videla som ten egoistický, pomstychtivý pohľad. Magor!!

  ✿ ✿✿

Konečne piatok :D hoci boli teraz prázdniny to vstávanie ma ubíja... Dúfam, že sa vám to páči a prepáčte za chyby. :3