Škoricový sen

✿Šesťdesiata siedma kapitola✿

Odviezla som sa domov a na internete pozerala čo pomáha na modriny a udreté miesta. Boli tam popísané nejaké bylinky, ktoré samozrejme v zime nerastú. Tvár a krk som si natrela tým krémom aspoň tam to možno zaberie.

Prišiel domov Matt, na nič sa ma nepýtal iba si zobral nejakú tašku a už bol znova preč. Myšlienky sa mi krútili okolo Masona a túžby po pomste. Už mi napadlo, že ho pôjdem udať na políciu. Mám predsa aj dôkazy, rovno na sebe. No to by sa to potom všetci dozvedeli a hlavne rodičia. Nechcem v žiadnom prípade aby sa trápili kvôli mne. Aj tak by to nebolo také jednoduché, išlo by to pravdepodobne cez súd. Na to nemám čas, proste sa tam viac nevrátim a koniec s celým poondiatym Masonom.

Zobrala som si papiere, knihy, zošity a učila sa na prichádzajúce maturity. Chcela by som to dať na dvojky, nepotrebujem najlepšiu známku. Najhoršie na tom je, že kam pôjdem robiť z gymnázia. Išla som tam so zámerom, že pôjdem aj na výšku. To už ma, ale akosi omrzelo.

Po dvoch hodinách sa obidvaja vrútili do bytu so smiechom, čím ma prerušili z ťažkého učenia. Ani si nepamätám kedy naposledy som sa tak zadúmala do učív.

„Čau, dnes prídu chalani. Tak ak chceš ostaň ak nie, tak ti dávam čas na útek," zasmial sa brat a šiel do izby a Oliver tiež. Hlavu som mala sklonenú, aby si nevšimli tú modrinu. Dnes som na nikoho náladu nemala, čiže som zvolila „útek". Po chvíli Matt vyšiel, oblečený už v teplákoch a šiel do kuchyne.

„Ty si nič nevarila? Veď si doma už od...no minimálne dve hodiny," zvýšil hlas.

„Nie som povinná vám variť!" rozhodila som rukami a chcela sa postaviť, no kŕčovitá bolesť v bruchu mi to nedovolila.

„Tak ale mohla by si niečo urobiť," navrhol. Vlastne prečo nie, aj tak som už dlhšie nič nevarila.

„Dobre, tak teda špagety so syrovo-šunkovou omáčkou môžu byť?" zdvihla som obočie venujúc mu krátky pohľad a celkom pomaly vstala. Matt spokojne prikývol hlavou a zvalil sa na gauč.

„Bolí ťa brucho?" ozval sa spoza jeho McBooku.

„Hej," odpovedala som a vybrala hrniec na špagety. Nie dlho sa chalani rozprávali o škole, potom Mattías odišiel na záchod. Oliver ku mne zo zadu podišiel a objal ma okolo pása. Aj by som si to vychutnávala keby ma to nebolelo. Nieže by ma držal silno, no stačil mi jemný dotyk a brucho som už mala na ohni. Iba som zamlčala bolestné syknutie a ďalej sa venovala krájaní šunky na malé štvorčeky. Bola som celá napätá a keď som jeho dych zacítila na svojom krku, na chvíľu bolo všetko v poriadku. Potom sa z ničoho nič odtiahol a otočil si ma k sebe.

„Tú modrinu máš odo mňa?" vyvalil na mňa oči prstom ukazujúc na krk, no hneď potom si všimol aj moje líce a zamračil sa.

„Tak to určite nemáš odo mňa," zahlásil a nechápavo na mňa hľadel. Na sucho som preglgla.

„Stačí ti odpoveď Mason?" použila som jeho slová, nemalo zmysel mu klamať. Hoci som netušila čo urobí. Behom sekundy sa nahneval, dýchal hlasno ako býk. Zobral si kľúče zo stola a na moje slová nereagoval. Už len treskol dverami a nebolo ho. Hľadela som za ním ako obarená a povzdychla si.

„Čo si mu zase urobila?" vyšiel z chodby Matt.

„Ja nič, tentokrát" odvrkla som mu a vrátila sa k vareniu. Tým som mu naznačila nech už sa nič nepýta. Mala som chuť ísť za Oliverom a pekne mu to vyhovoriť. Ale hlas v hlave, ktorý vravel, že ho už len tak neupokojím, mal tuším pravdu. A preto som len mlčala predstavujúc si ako sa znova bijú. Dnešný deň je otrasný!!

Prešlo pätnásť minút a Oliver už bol doma. Okamžite som k nemu išla a nedalo sa nevšimnúť jeho krvácajúce obočie. Hánky mal tiež krvavé a opuchnuté. Za toto môžeš ty Cara! Vyčítalo mi podvedomie, ja som to veľmi dobre vedela. Chytila som ho za ruku, no hneď si ju vytrhol so slovami: „Nechaj ma!" A zavrel sa v izbe. Nie! Toto som nechcela! Znova sa mi vzďaľuje! Nie! Nie! Nie!

Je len nahnevaný. Na dnes odídem a zajtra bude opäť všetko v poriadku. Mamka ma už dávnejšie volala na noc domov.

„Prídem až zajtra," oznámila som bratovi a zabuchla dvere. Mala som zabalené aj učebnice na zajtra do školy. Na tvári a krku som mala mejkap aby sa naši zbytočne do toho nemotali.

Zaparkovala som pred domom a už som išla zaklopať, keď som si uvedomila, že mám kľúče. Doma bola len Stella a jej kamarátka Talía, sedeli na pohovke a o niečom horlivo debatovali s hrnčekmi v rukách.

„Ahojte. Naši sú v robote?" pustila som Sušienku, ktorá hneď utekala k babám.

„Mamka by tu do polhodiny mala byť tu a otec má dáke stretnutie v Reykjavíku, čiže príde neskôr," oznámila mi a nedalo sa nevšimnúť ako zmenila výraz, keď rozprávala o ockovi. Asi sa zase na niečom pochytili. Bola som si zložiť veci do izby. Vyzerala byť taká prázdna bezo mňa a bez mojich vecí. Zvalila som sa na posteľ a pevne privrela viečka v snahe potlačiť bolesť brucha. Neskôr som sa prezrela v kúpeľni a dala ešte jednu vrstvu mejkapu. Chvíľu sme ešte s babami kecali a potom prišla mamka. Privítala som ju dlhým objatím. Bola rada, že tu ostávam na noc.

Dlho sme sa rozprávali, čo nové, ako sa máme, a tak všeobecne. Objednali sme si pizzu, pretože mamka mala varenia na dnes už dosť z roboty a potom sme hrali poker, na čom sme sa dobre zabavili. Mali sme taký babský večer. Len ja, Stella a mamka. Kým neprišiel ocino, ten nás potom v pokri ľahko nabil a pobral nám žetóny. Pýtal sa na Matta, či nefláka školu a tak. Pýtali sa akoby sme odišli pred rokom, takmer nič sa nezmenilo až na to bydlisko a Mattovu frajerku a môj vzťah s Oliverom. Dobre, možno sa toho zmenilo trochu viac. Aj Suši, ktorá momentálne chodila okolo nás a pýtala si od každého aspoň kúsok pozornosti.  Už to nebola tá malá guľa, no pre mňa bude krpec vždy. Podišla ku mne a strčila si hlavu pod moje ruky.

„Čo je krpec?" pohladkala som ju za uškom a dala jej pusu na ňufáčik.

✿✿✿✿✿

Neviem prečo táto kapitola sa mi písala akosi ťažko, snáď sa vám páčila :)

!!Ľudiaaaaa!! Božinku Škoricový sen bol na prvom mieste <3 vy ste tak úžasní! Nesmierne si to vážim :). Robíte mi obrovskú radosť. Nemyslela som, že sa toho niekedy dočkám a stalo sa <3 Ľúbim vás.  A to nehovorím o 30K prečítaní. Veď si to ani nezaslúžim!

✿Ďakujem✿Ďakujem✿Ďakujem✿