Škoricový sen

✿Dvadsiata druhá kapitola✿

Ruth lúskla prstami pred mojimi očami lebo som bola mimo. Dvakrát som žmurkla a vrátila sa na planétu Zem. Hodila som na ňu spýtavý pohľad.

„Ako to, že máš takú veľkú posteľ, keď som tu bola naposledy mala si asi polovicu z tejto, to musí byť raj! Ale teraz mi vysvetli do akej ríši si sa zatúlala pár sekúnd do zadu,"zvolala a hodila sa na posteľ. Ešte stále som bola na vážkach, či jej to teda poviem. Hľadela mi rovno do očí a pýtala si odpoveď.

„To nestojí za reč," prehodila som a mávla rukou. No nedala sa oklamať a uštipačne na mňa zazrela.

„Brenemanová, neštvi ma! Veď si mi zvykla vravieť aj kedy ideš cikať..ja viem, že je to dlhá doba čo sme spolu boli ale nepamätáš si?" oprela si hlavu o lakeť a zdvihla obočie, „ako v hrobe." Čakala ako zareagujem.

Zhlboka som sa nadýchla a uvažovala a uvažovala a uvažovala. Pre mňa to bolo dosť dôležitá vec, možno to znova posilní naše priateľstvo a otvorí nové dvere, témy. Zvážnela som a pustila sa do toho.

„Takže, ja a Oliver a veľa alkoholu a tu," priznala som a ukázala prstom na posteľ. Cítila som ako sa mi hrnie krv do tváre. Ruth sa chytila za ústa a vyvalila na mňa oči.

„Nekecaj!!Vy ste..vy ste hrali vankúšovú vojnu?" zvolala nadšene. Mala to byť vážna téma a tá mrška ma znova rozosmiala. Pri nej som konečne mohla dýchať. S úsmevom som pokrútila nad ňou hlavou.

„Teraz bez srandy, ozaj sa TO stalo," dodala som celá nesvoja, teraz som čakala na jej reakciu. Skrivila som tvár aby som lepšie zachytila ako sa zatvári.

„To je dobre?" spýtala sa netušiac čo má povedať, aj keď vedela, že to dobre určite nie je. Pokrútila som hlavou.

„Neverím, fakt? A bolo to zlé alebo čo, že sa takto tváriš," vyzvedala. Zlé to teda nebolo, zasmiala som sa pre seba.

„Akože, nebudem ti klamať. Páčilo sa mi to aj keď som si na to celé spomenula až teraz. Ale prečo práve s ním?!" chytila som sa za hlavu a vzdychla si. Videla som, že váha nad tým čo mi povie.

„Prečo však Oliver je...no je...je pekný a....a je...," jachtala. Smutne som na ňu pozrela. Je pekný? To je všetko? Je viac než len pekný a.... Nie Cara! Nie! Nie je ani pekný!! Je to kretén!

„Tak vidíš," hľadela som na ňu poľutovaniahodným pohľadom.

„A ľutuješ to?" spýtala sa ma. Tá otázka ma zarazila, doteraz som si ju nepoložila. Isteže neľutujem! Bola to tá najkrajšia vec akú...Pre pána! Cara! Samozrejme, že to ľutuješ mohol to byť oveľa lepší človek! V hlave sa mi odohrával boj medzi naivným devätnásť ročným dievčaťom a rozumným podvedomím. Nakoniec zo mňa vyšlo len: „neviem."

Vydýchla akoby zadržiavala dych, priblížila sa ku mne a objala ma. Moja Ruth. Chvíľu ma objímala a potom som sa jej spýtala: „Ty to už máš tiež za sebou?" Vlastne ani neviem ako to zo mňa vyletelo. Zaujímalo ma to. Pozrela na mňa s pobaveným výrazom.

„Hovoríš o tom ako keby to bolo niečo strašné, áno mám a vôbec to neľutujem. Vieš, Carol, nemala by si ľutovať nič čo sa stalo," priznala a hrala sa mi z vlasmi zatiaľ čo mi ležala na nohách. Carol? Už znova s tým začína? Zvykla ma tak prezývať, ale nikdy sa mi to nepáčilo. Cítila som sa ako sedemdesiat ročná tučná, slobodná žena, možno tak dopadnem. Zasmiala som sa nad tými myšlienkami.

„Kedy? A s kým?"vyzvedala som. Odišla z mojich nôh a usmiala sa na mňa. Oprela sa o čelo postele.

„Keď som bola u otca asi pred dvomi mesiacmi s tým chalanom som sa poznala už dlhšie a tak sa to stalo, počkať, ty si si na to len teraz spomenula? Tak to si muselo byť dobre pripitá," rozprávala a nemizol jej úškrn z tváre. To si uvedomila len teraz? Nuž, čas nevrátim a myslím, že ho ani nechcem vrátiť. Alebo chcem? V tejto oblasti som strašne nerozhodná. To som asi vo všetkých, ale to som ja.

„No to som aj bola," vzdychla som si.

„Čo už, ale neľutuj to keď sa ti to páčilo," usmiala sa a ťukla mi ukazovákom po nose. Opätovala som jej úsmev. Ešte sme sa rozprávali o tom čo sa stalo keď sme spolu netrávili chvíle. S ňou mi vždy rýchlo bežal čas. Ani sme sa nenazdali a už sme spali, ako sme mali vo zvyku.

Prebudila som sa do studeného sobotňajšieho rána, Ruth ešte spala tak som ju nechala. Zišla som dole a urobila nám raňajky.

Položila som podnos na stôl v mojej izbe a oprela sa oň. Ako mi len chýbala. Prišla do môjho života a ja mám opäť pocit, že nech sa stane čokoľvek, mám ju. A aj keď rok bez nej bol hotový peklom, prežila som ho a teraz som tu s ňou a všetko je v poriadku.

Prevrátila sa na druhý bok a spokojne odfukovala, asi sa jej moja posteľ zapáčila. Znova som myslela na to ako ma Oliver bozkával. Úplne mi vyschlo v ústach, tak som sa radšej myšlienkami ubrala iným smerom.

„Hm...tá posteľ je dokonalá," zamrmlala Ruth, ľahla si na brucho a vystrela sa po celej posteli. Zasmiala som sa, bola komická.

„To ja viem," odpovedala som jej a zobrala jej raňajky do postele. S chuťou sa pustila do jedenia a za pár minút nebolo na tanieri ani omrvinky. Poďakovala mi a zmizla v kúpeľni. Ja som zatiaľ umyla taniere a poháre. Ruth odišla nachvíľu domov, ale potom ideme spolu do mesta nakupovať.

Zašla som do sprchy a dala rýchlu sprchu na osvieženie. Zabalená v uteráku som prechádzala do izby.

„Cara, vieš viazať kr..kravatu?" zajakal sa Oliver. V bielej košeli a oblekových tmavomodrých nohaviciach vyzeral viac než len skvele, ba priam podmaňujúco. Na sucho som preglgla. Bol roztomilý, väčšinou ho vidím len v džínsoch a obyčajnom tričku alebo teplákoch. Páčilo sa mi, že kvôli mne sa zakoktal, teda pravdepodobne kvôli mne. Prehrabol sa rukou v hnedých vlasoch.

Skontrolovala som či mám zahalené všetko, čo má byť. Uterák mi ledva siahal do polovice stehien. Prezeral si moje nohy, len pri jeho pohľade ma chytilo vzrušenie a naskočili mi zimomriavky. Spodná pera sa mu stratila medzi zubami, ale pousmial sa nad reakciou môjho tela na jeho pohľad. Prikývla som a chytila látku, ktorá mu visela okolo krku. V jeho blízkosti zabúdam dýchať. Pred očami som opäť mala našu spoločnú noc. Do nosa mi razila jeho výrazná vôňa. Vedela som ako viazať kravatu, často som ju viazala ockovi. Urobila som pár ťahov a bolo to.