Škoricový sen

✿Dvadsiata prvá kapitola✿

„Už môžem odísť?" pozrela som na neho či už je spokojný. Kývol hlavou.

„Musíš sa zlepšiť, si chabá," kričal za mnou. Držala som si miesto, kde ma tak silno trafil. Raz-dva som sa obliekla a vyšla.

Vonku sa ochladilo a počkať ono to sneží. Milujem sneh. Čakala som na zastávke na autobus a prezerala si správy. Zbadala som správu od Ruth. Od Ruth?

Pretrela som si zrak či vidím dobre, ale naozaj mi napísala. Bola to dlhá správa, bola som šťastná, že mi napísala. Písalo sa v nej, že sa chce so mnou stretnúť lebo je na týždeň u mamy a chýbam jej. Také správy zahrejú pri srdci, ale prečo neprišla skôr? Prečo teraz keď je už všetko celkom v poriadku? Rada som bola tak či onak. Ešte dnes sme sa mali stretnúť. Nevedela som to pochopiť už som ju nevidela rok. Bola som napätá, no zároveň šťastím bez seba. Vedela o mne každú maličkosť a od vtedy sa strašne veľa zmenilo.

Išla som si zhodiť domov veci a za pár minút som sa mala stretnúť s Ruth. Už som sa tešila ako malá, stres zo mňa opadol. Bývala len o štyri domy ďalej ako ja.

Zbadala som ju z diaľky asi dvadsať metrov, stretli sme sa na pol ceste. Videla som ju ako sa rozbehla, neviem prečo, ale tiež som sa rozutekala. Zrazili sme sa v tesnom objatí, boli to zvláštne pocity. Zamotala ma do svojich dlhých ryšavých chápadiel, ktoré voňali presne ako pred rokom. Bolo to fantastické znova ju cítiť a držať ju. Uvedomila som si, že aj ona mi neuveriteľne chýbala. Ako kývnutím čarovného prútika sme sa naraz rozplakali, boli to slzy šťastia. Už sa s ňou viac nechcem pohádať.

Dôvodom našej hádky bola moja silná žiarlivosť, áno na kamarátku. Chodila často von s Gínou bez toho aby ma zavolala. Gínu som nemala rada ani ona mňa, a preto som vedela, že nás bude chcieť rozoštvať, aj sa jej to podarilo. Bola som si vedomá toho, že ma ohovára, stále trávili spolu viac a viac času. Nakoniec som to Ruth všetko vykričala, pamätám si to ako by to bolo včera. Nuž nedostala som ju ani ja ani Gína, pretože Ruth odišla, vtedy som to cítila ako keby odišiel kus zo mňa. Ako som to len mohla dopustiť. Boli sme kamarátky od detstva a ja som jej urobila takúto žiarlivostnú scénu, k tomu sa pridali aj iné baby, ktoré mi vraveli, že ma Ruth ohovára a využíva. Najprv som tomu nechcela veriť, ale časom mi všetko prišlo možné. Vtedy som stratila aj jej dôveru aj priateľstvo. Bol to hádam najhorší deň v živote keď sa to stalo.

„Prehnala som to, prepáč, chcela som ťa mať len pre seba,"ospravedlňovala som sa jej. Je taká krásna ako bola aj pred tým. Spadol mi kameň zo srdca, ktorý som držala v sebe veľmi dlho. Chytila ma za plecia.

„Cara, moja Cara. Bola to moja chyba brala som ťa ako samozrejmosť, neexistovala možnosť, že by som ťa mohla stratiť no stalo sa. Ako som mohla byť taká hlúpa a prísť o teba kvôli Gíne, veľmi ma to mrzí,"priznala a utrela mi slzy. Usmiali sme sa na seba a pritúlili do tesného objatia, znova. Rozprávali sme si staré príhody a smiali sa.

V obchode sme si kúpili šľahačku ako vždy a robili bláznovstvá. Moja milovaná bláznivá Ruth je späť. Sedeli sme na lavičke a neprestajne sa smiali. To mi nenormálne chýbalo, cítila som sa skvele jediné čo ma bolelo bolo brucho aj to od smiechu. Je to tak úžasná osoba.

Vysmiata som zaľahla do postele a zaspala.

Ráno som pozrela na mobil akoby nestačilo že som vstala neskoro, ale ešte bolo aj mínus desať stupňov, rapídne sa ochladilo. Veď zamrznem, bŕŕ.. Po snehu zo včera už nebolo ani chýru ani slychu. Obliekla som si hrejivú bundu a vybrala sa na cestu do školy. Ľutovala som, že som si nezobrala aj čiapku, skoro mi odmrzli uši.

Prvých pätnásť minút som v škole nevedela ani písať, mala som skrehnuté prsty. V škole som si opravila všetky zlé známky. Bolo na čase všetko dať do poriadku. Dnes po mne Mikael škaredo zazeral, ale bolo mi to fakt úprimne jedno. Už to je za mnou.

Po škole ku mne prišla Ruth, ako za starých čias. Mamina bola prekvapená, že sa znovu spolu bavíme a ocino si hádam ani nevšimol, že to je ona. Prechádzali sme cez obývačku kde boli chalani.

„Ruth!?" zvolal Matt zdá sa, že celkom natešený. Vždy ju mal rád. Oliver sa netváril nejak prekvapene iba sa usmial a kývol rukou. Mattiás objal moju kamarátku a išli sme ďalej do izby.

„Nevedel som, že máš kamarátov!" zakričal za nami Oliver s posmechom. Poznám ho už hrozne dlho, ale nevyznám sa v ňom ani len trošku. Vzdychla som si a kráčala po schodoch.

„Prečo mu nič nepovieš?" čudovala sa Ruth.

„Už som si zvykla všetci boli ku mne protivní, toto by som mohla nazvať...em.. milým gestom," priznala som a usmiala sa.

„Podľa mňa ide po tebe, len nevie ako to má naznačiť, tak to robí detským spôsobom zaliečania. Keby si si všimla, ako ti čumel na riť," dopovedala a tľapla mi po zadku. On veľmi dobre vie ako to má naznačiť, rozmýšľam, že všetko čo sa stalo medzi ním a mnou jej dnes poviem. Hoci má väčšinou vo všetkom pravdu v tomto jej teda neverím. Ruth mi vždy obdivovala zadok, ona je zase obdarená svojim poprsím. Podľa mňa to tak Boh delí, jednému dá to druhému to. Pri tej myšlienke som sa usmiala. Dala som si pramienok vlasov za ucho a vošli sme do mojej izby.

Obzerala sa dôkladne po celej izbe ako by bola detektív. Uškrnula som sa na ňu. Prižmúrila oči a ukázala a mňa prstom stále ku mne kráčala a ja som cúvala. Strašne som sa smiala prišla mi vtipná, narazila som lýtkami o posteľ a sadla si. Vyskočila mi na myseľ presne tá noc. Akoby som mala déjà vu. Tlačil ma až k posteli kde som taktiež narazila lýtkami o posteľ, zachytila som sa ho a Oliver ma pridržal za driek...Bodaj by to čert vzal!! Na všetko som si spomenula, znova sa mi rozbúchalo srdce. Páčila sa mi tá spomienka, ako veľmi sa mi páčila. Zostala vo mne neutíchajúca túžba, bolo to ako prežívať všetko odznova. Všetko to musím zadržať, zakryjem to a zmizne to. Pocity k nemu sa vyparia ako nič. Už je to fuč, nič som k nemu necítila, necítim a ani nebudem cítiť. Žiadne city k nemu.