Škoricový sen

✿Tridsiata piata kapitola✿

Už trápnejšie sa asi nedalo cítiť. Čo mám robiť? Byť ticho a čakať kým odíde? Vykričať mu do tváre aký je to kretén? Dať mu facku? Pobozkať ho? Som z toho na prášky. Ani si nevie predstaviť ako ma jeho hlas vzrušil. Očami mi hypnotizoval pery. Musíš byť silná Cara! Neprestávaj odolávať! Nemôžeš mu znova podľahnúť! Povzbudzoval ma mozog. Potili sa mi ruky a rumenec na tvári nechcel zmiznúť. Ako to, že on nie je dole na raňajkách? Už mal dávno jesť a nie týrať ma tu! Keby urobil ešte jeden krok tak ma svojím telom priklincuje o skriňu.

No tak, chceš to. Vzdaj sa aj tak ťa raz dostane. Priam po ňom bažíš! Volal na mňa druhý hlas, ktorý som nenávidela. Vyškerený na mňa pozeral, očividne sám so sebou spokojný. Človeče obleč si niečo! Neviem takto rozumne premýšľať a už vôbec keď je tak blízko. Musím sa držať od neho ďalej! Zatajila som dych, vykĺzla mu a posadila sa na posteľ. Pfuu..to chcelo veľa silnej vôle.

Cara:2

Oliver:1

Pozorne sledoval každý môj krok. Keď som zdvihla druhú nohu aby som si nevliekla ponožku, sveter ma zradil a odhalil stehná až po nohavičky. Vyzeral ako šelma. To ako na mňa reagoval vo mne rozbúrilo túžbu vrhnúť sa na neho. No nemôžem, hoci po ničom inom netúžim viac.

„Napadlo ma, že by si mi už mohol dať konečne pokoj," odhodlala som sa k slovám a pozrela mu do tých zelených ostrovčekov túžby. Stále nemôžem uveriť, že počul, ako som zo spánku vravela jeho meno! Oprava, vzdychala jeho meno. Prečo musí byť taký neodolateľný? Teraz to dopadlo celkom dobre, no neviem ako to bude nabudúce.

„Vraví sa napadlo mi nie napadlo ma, napadnúť ťa môžem tak ja alebo iná zver," opravil ma. Prevrátila som očami, ale musela som sa zasmiať. Áno, on je zver! Hlavou mi lietali predstavy ako by ma on mohol napadnúť. Myslím, že mu došlo nad čím premýšľam. Ten jeho šibalský úškľabok hovorí o všetkom.

„Nechytaj ma za slovíčka," povedala som na oko urazeným tónom. Ústa sa mu roztiahli do širokého úsmevu a naskytol sa mi pohľad na rad bielych zubov.

„A za riť môžem?" opýtal sa a prezrel si ma. Šklbalo mi kútikmi ale nechcela som sa zasmiať, nie pred ním. Vyplazila som mu jazyk a hodila do neho môj sveter. Roztúženie sa v izbe dalo krájať. Zakrátko opustil izbu a ja som si konečne vydýchla. Nočná mora!! Je to strašné byť v jeho blízkosti, ale nebyť v jeho blízkosti. Obliekla som sa a išla sa dole najesť. Bolo to fajné, ale musela som to rýchlo do seba nahádzať, lebo ma tlačil čas. Obliekla som si ďalšiu vrstvu pripravená na odchod. Zachytila som, že sa mamka chystá do mesta.

„Mami, keď budeš v obchodoch tak mi tam prosím pozri zelenú farbu na vlasy a taký sprchový gél na stmavenie pokožky, nepýtaj sa prečo neskôr to zistíš," požiadala som ju. Tvárila sa veľmi zmätene, bodaj by nie. Tá zelené farba bude Mattovi na pomstu, ale tiež si chcem zafarbiť ten prameň ako navrhol Tí. A ten gél bude pre Olivera, on má síce tmavšiu pokožku ako ja alebo Matt, ale odplata je odplata. Tieto veci som videla u nás v meste, takže by to malo byť aj tu, dúfam. Pomsta bude sladká. Ruth raz skúšala ten gél, ale bola po tom riadne oranžová, a presne preto to bude super. Robiť mi zle sa nevypláca. Už teraz sa teším, ako sa im vysmejem do tváre.

Ja, Matt a Oliver sme šli pešo na svah, lebo naši sa nevedeli vymotať. Včera som si to zobrala asi okľukou, pretože dnes som tu bola oveľa skôr. Cestu som si už tentoraz zapamätala.

Pri lanovke ma čakali moji kamaráti. Nastúpili sme a začali rozhovor. Na to, že ma Tí len desať, nespráva sa detinsky. Bol plnohodnotným členom našej partie, alebo ja ich partie.

„Kto boli tí chalani, s ktorými si prišla?" spýtal sa pričom sme vyskakovali zo sedačky. Už sme boli na kopci. Pripli sme si dosku aj k druhej nohe, netrvalo mi to už tak dlho ako predtým. 

„Jeden bol môj brat a druhý jeho najlepší kamarát, rodičia ho berú už ako ich štvrté dieťa,"prevrátila som očami a následne sa na neho usmiala.

„Máš s ním niečo že?" prekukol ma a podal mi ruku, pomocou ktorej som sa postavila.

„To až tak vidno?" zúfalo som na neho pozrela.

„Nie, to ja si všímam každú drobnosť, chceš sa o ňom porozprávať?" navrhol mi a pomaly sme sa púšťali kopcom dole. Prijala som a začala som mu všetko rozprávať. Tú časť keď som sa s Oliverom vyspala som hovorila podstatne tichšie, lebo nás počúval aj malý Tí. Mala som pocit ako by som hovorila už priveľmi dlho. Elías ma celý čas pozorne počúval, neviem či sa len tváril alebo ho to naozaj zaujímalo. Dnes sme išli pomalším tempom. Včera to bolo rozprávanie pri snowboardovaní, ale dnes to bolo skôr snowboardovanie pri rozprávaní. Zajtra sa budem už asi len rozprávať. Usmiala som sa a konečne dokončila svoj monológ.

„Páni! Je zvláštne ako sa ti páči aj napriek jeho správaniu k tebe," sladko sa usmial a pokrútil hlavou. Išla som dačo povedať ale Tí ma prerušil.

„Nemôžme ísť rýchlejšie, už ma bolia uši ako furt rozprávaš. Užime si trochu tú jazdu," zafrfal ale mne to prišlo smiešne. Viem, že som priveľa rozprávala. Mal pravdu, odvážila som sa ísť rýchlejšie. Nečakala som, že si to niekedy budem tak užívať. Chalani boli o niečo vpredu ale videla som ako ma furt sledujú či som za nimi. Zasmiala som sa lebo Elías robil veľmi vtipné pohyby. Odrazu mi nejaký pako vletel do cesty a kotrmelcami som letela dole .Jeden, druhý, tretí.... našťastie boli len tri. Dúfam, že som si nič nezlomila, no cítila som sa tak. Na chvíľu mi vybilo dych, bolí ma celá ľavá noha a rameno. Ťažko som si vzdychla a obzerala sa na okolo.    

Asi dva metre odo mňa ležal chalan. „Prepáč, prepáč.." ospravedlňovala som sa a sadla som si. Pribehol ku mne Elías a pýtal sa či som v pohode.

„Pozeraj sa kam ideš!" zavrčal a zodvihol sa. Ten hlas mi bol až príliš povedomý. No jasné, Oliver! Pozrela som na neho, či ma aj on spozná.

„Nečum tak na mňa.. kto je to?" spýtal sa ukázal prstom na Elíasa. Pravdepodobne vedel kto som už keď ma zrazil k zemi. Alebo som zrazila ja jeho? Nebodaj žiarli. Nenamýšľaj si, Cara! Ozval sa mozog. Oliver si chytil ruku a hýbal s ňou. Trochu som pri tom škeril asi ho to bolelo. Bol podráždený. Správal sa ku mne presne opačne ako ráno.

„Som Elías," predstavil sa a pomohol mi vstať. Trochu sa mi to v hlave pomotalo, ale prešlo to. Elías ma stále pridržiaval. Prečo sa Oliver správal takto? Mal by sa zaujímať či som v pohode, nie mi vravieť, že nemám na neho čumieť. Chytila som sa za hlavu, lebo som zacítila ostrú bolesť. Privrela som oči, aby som to lepšie spracovala. Navzájom sa premerali ako dve šelmy.

„Tak sorry," vypľul zo seba akoby jedol zhnité jablko, vzpriamil sa a pustil sa dole.

   ✿✿✿✿✿

Takže máme tu pokračovanie...asi ste si mysleli, že už mu podľahne no Cara má výdrž, ktorá ju zabíja :D.. a čo Elías? páči sa vám? myslíte, že niečo viac cíti ku Care?