Škoricový sen

✿Päťdesiata ôsma kapitola✿

Vyšla som zo svojej izby a chcela ísť do kúpelne. Nuž bola v nej Alísa, len som prevrátila očami a sadla si na gauč. Tí dvaja zatiaľ spali a som zvedavá ako sa ide ona dostať do školy.

Zanedlho vyšla a musím uznať vyzerala, že sa vyspala perfektne. Čo sa o mne povedať nedá. Bože ako jej len závidím. Hrnuli sa mi slzy do očí, no i tak som ju s trpkým úsmevom pozdravila a vošla do kúpeľne. Keby len vedela, čo všetko mi jej prítomnosť spôsobuje.

Ako malé decko som si sadla, oprela sa o stenu a nariekala. Vo svojom vnútri som stále udržiavala ten nepríjemný miestami až bolestivý pocit z nich dvoch.

Keď som sa už dala do poriadku, aj výzorovo, som vyšla a išla si zobrať lieky. Pretože som nemala nič na práci som si znova chcela ísť ľahnúť a ako som prechádzala do izby som počula ako sa rozprávajú. Bolo počuť veľmi dobre, lebo mali pootvorené dvere.

„..tak si zober Carine auto," vravel Oliver. Jasné! Nemám jej prenechať aj svoju izbu?

„Oliver, ale ja nemám vodičák," argumentovala.

„Tak nech ťa odnesie ona, počul som, že už je hore," oponoval jej.

„Nebudem ju otravovať je chorá, čo si ju nevidel?" nedala sa. Pff...to mám brať ako urážku? Vyzerám tak zle?

„Autobusy ti nechodia?" povzdychol si, no stále mal ten svoj hrubý prispatý hlas.

„No, chodia, ale už som zmeškala aj posledný. Prosím, nechcem meškať," žiadala ho.

„Bože! Dobre, ale vynahradíš mi to. Daj mi chvíľu," kapituloval a počula som ako zašušťal paplón.

„Ako len budeš chcieť, ďakujem ti," zvýskla, znova zašuchotala perina a bolo počuť už len vzdych a zvuky bozkávania. Prečo ma to vkuse tak bolí? Nechcem trpieť, nemala som to počúvať. Zbytočne mi trhá srdce o niečo viac. Dočerta!

Vošla som do izby a kopla do steny. Uf.. doriti! To bolí! Au.. Slzy mi vytryskli z očí ako láva zo sopky. Pane bože, som tak úbohá. Jediné čo viem je revať a ubližovať si. Musím sa pozbierať, takto to nemôže byť. Povedala som si, že urobím všetko aby som ho dostala. No, očividne som vtedy pozerala cez ružové okuliare. Je šťastný s Alísou a nemienim ich rozdeliť, aj tak by mi to nepomohlo. Iba čo by sa na mňa ešte viac hneval. Roztrasene som sa postavila a utrela si mokré líca. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela von oknom. Mala som výhľad na cestu. Nie dlho som hľadela a uvidela Oliverovo čierne auto prechádzajúce ulicou.

Na obed sme si s Mattom objednali čínu. Hneď ako sme dojedli tak bežal na hodinu a prišiel Oliver. Keby som nevedela, že majú naozaj takto načasované prednášky, tak si myslím, že sa striedajú pri mne ako opatrovateľky, hoci sa o mňa vôbec nestarali. Oliver dojedol moju porciu jedla, nezjedla som ani polovicu. A to som si na ňu robila celkom chuť. Nečinne som ležala na gauči a znova ma zamestnával televízor.

„Alísa sem príde na pár dní. Nepýtam si povolenie len ti to oznamujem, aby si nepozerala na ňu ako včera," poznamenal a prisadol si. Stiahla som si nohy k sebe. Ako som na ňu pozerala? Normálne ako vždy! Čo má zas za problém? Asi sa mi len sníva, vážne mi to povedal? Musím odísť, nemá zmysel aby som tu trpela. Síce sa budem márniť predstavami čo asi robia, no stále lepšie ako by som videla čo robia.

„Ako som na ňu mala hľadieť, keď...," zastavilo ma moje kašľanie, „keď jej dávaš moju košeľu. Ktorú si mi sám vyzliekal!! To ti nebolo ani trochu divné?" vyhodila som mu na oči a namierila na neho prstom. Niektoré slovíčka som zdôraznila. Uškŕňal sa. Uškŕňal sa ako malé decko, ktoré má niečo za lubom. Neodpovedal mi a ja som si pretrela prstami oči, štípali ma.

„Dobre teda, v tom prípade ja odchádzam a beriem si kľúčik od svojej izby aby si ju jej náhodou neponechal aj s mojím autom!" rozčuľovala som sa až mi zachrípol hlas. Odchádzam, čo oči nevidia to srdce nebolí!! Odkryla som so seba deku a vystrelila z pohovky si pobaliť veci. Krútenie v hlave som sa snažila ignorovať.  Debil jeden!! Čo sa vie iba uškŕňať či čo?? Arrg!!

Super!! Krava jedna hlúpa!! Škaredá! Nadávala som na všetkých a na všetko. Ešte aj ten poondiaty šuplík sa zasekol! Treskla som rukami o stôl, Suši ma samozrejme znova pozorovala a štekala na mňa. Akoby mi dohovárala, že sa mám upokojiť..

Opäť som sa posadila na zem, nohy som dala do tureckého sedu a revala. Mohla som sa zase rozrevať? Očividne áno, od rána len plačem. Vnútro mi celé zviera a mám pocit, že každú chvíľu prepadnem do depresie. Uškŕňal sa kvôli tomu ako ma raní? Kvôli tomu aký je s ňou šťastný? Kvôli tomu, že to je sebecký idiot?

Tvár som si skryla do dlaní a Suši do mňa dobiedzala. Skákala okolo mňa, olizovala mi ruky, obhryzkávala koleno a štekala. Po dlhšej chvíli som si ju zobrala do náručia a objímala ju. Neprotestovala, usadila sa na mňa a pomáhala mi ako len mohla. Tak rada by som si išla vybúchať zlosť na vreci. Dopekla s chorobou!

Kam pôjdem? Domov? K Elíasovi? Ku Kevinovi? Áno, napadol mi aj on. Prvá možnosť sa mi najviac pozdávala.

Zbalila som si veci do menšej cestovnej tašky a brala kľúče od Bruna.  Oliver ma len mlčky pozoroval, za to ja som mu nevenovala ani jediný pohľad. Aj ten by ma ešte viac zničil. Zhodila som všetky veci čo som mala v ruke a bežala sa vyvracať na záchod. Neznášam to! Vybrala som si z tašky zubnú kefku a umyla zuby. Nespäť som si ju zbalila a išla sa napiť.

Zazvonil mi telefón a zistila som, že to je starká. Uf...tú som už poriadne dlho nevidela. Čo môže asi chcieť?

„No ahoj, ani mi nezavoláš. Musím sa uistiť či vôbec žiješ," začala rozhovor výčitkami.

„Ahoj, no vieš mám toho teraz veľa," úprimne som sa usmiala, hoci ma nemohla vidieť.

„Jasné. Vaše typické mám toho veľa. Ani sa nenazdáš a už ma budeš chodiť pozerať len na cintorín," znova vytiahla túto tému. Prekrútila som očami.

„Starká, nerozprávaj tak. Uvidíš, ty nás ešte všetkých prežiješ," uchechtla som sa a v hlave mi skrsol super nápad.

„Počúvaj, nemohla by som na pár dní prísť?" išla som sa obuť.

„Vieš, že sa nemusíš ani pýtať. Čo sa stalo?" vyzvedala.

„No, som chorá a nechcem tu chalanom zavadzať," priznala som aj keď to nebola tak úplne pravda.

„Aha, jasné. Kedy teda prídeš?" úplne som počula ako listuje vo svojej kuchárskej knihe a hľadá niečo čo zbožňujem.

„Dnes? Do hodinky som tam. Nevadí?" dúfala som, že nie lebo ďalšiu noc tu neprežijem. Obliekla som si bundu a zapla Sušienku na vôdzku.

„Jasné. Čakám ťa," oznámila s povzdychom. Neviem čo mal ten povzdych znamenať, len som dúfala, že naozaj nebudem na obtiaž.

„Ďakujem, a zoberiem aj svojho psa. Dobre?" prosila som nech jej to nevadí, lebo bez nej nepôjdem.

„Pokiaľ si ju naučila spôsobom tak dobre. Maj sa," pozdravila ma a ukončila hovor. Naozaj skvelý nápad. Už teraz viem, že sa tam Suši bude páčiť. Až teraz som si uvedomila, že mi vlastne starká dosť chýbala.

„No poď zlatko," otvorila som dvere a Suši už vybehla.

„Čo tak sa mi pozdraviť? Alebo rozlúčiť sa," Oliver prišiel do chodby a hľadel na mňa.

„Choď dočerta, Oliver!" zabuchla som dvere a kráčala s taškou a Suši po schodoch. Mal sa mi pozdraviť prvý. Ani si neuvedomuje ako veľmi ma trápi.

Nastúpili sme do auta, Suši som pripútala a vybrali sme sa preč.

✿✿✿

Cara odišla, čo myslíte bol to dobrý nápad?

Ďakujem za každé jedno prečítanie, hviezdičku a komentár ✿ Ste skvelí ✿✿