Škoricový sen

✿Tridsiata tretia kapitola✿

Nemohla som už vycúvať a bola som na ceste ku sedačke k oblakom. Očividne si to nikto nevšimol, majú tam za mňa náhradu - Olivera.

Sedela som s dákymi dvoma chalanmi jeden mohol mať okolo desať a druhý raz toľko. Dýchala som studený vzduch a kochala sa výhľadom. Všetko bolo biele do toho sa ešte pridala hmla, cez ktorú sme prešli. Potom už bolo vidno krásnu modrú oblohu a vysoké pohoria. Nádhera!! Rozplývala som sa nad krásou prírody. Škoda, že tu nemám foťák.

„Som Elías a toto je môj brat Tobías. Ešte som ťa tu nevidel," predstavil sa mi starší chalan a podal mi ruku, alebo skôr rukavicu? Usmiala som sa a prijala jeho ruku. Doteraz som si ho veľmi nevšímala, ale mal pekné sivé oči, vyzeralo to ako keby mal šošovky bola to nezvyčajná farba.

„Teší ma ja som Cara, som tu prvý krát, niečo ako dovolenka. Bývaš niekde tu nablízku?" znova som sa usmiala a pri rozprávaní mi z úst išli obláčiky pary. Spomenula som si na Tobyho, dokonca sa ten malý na neho trochu aj podobal. Možno mi chýba menej ako som si myslela.

Tentokrát som sa usmiala pre seba a čakala čo povie. Spod čiapky Elíasovi vykúkalo zopár neposlušných bielych vlasov. Zaujímavá farba na vlasy. Tiež mal ako ja dosku a hádajte akej bola farby? Bielej a tiež aj vetrovku a rukavice. Pravdepodobne je to jeho obľúbená farba. Pri tej všetkej bielej naokolo splýval s pozadím. Prezerala som si ho a ďalej nasávala štipľavý vzduch.

„Hej, tu neďaleko a ty?" poznamenal. Vyzeral veľmi priateľsky. Znova som sa usmiala, ani neviem prečo. Necítila som sa pri ňom nijako nervózne alebo hanblivo, pôsobil na mňa upokojivo. Možno to bolo tou farbou, možno malým Tobíasom.

„Bývam v Kópavogure....prečo si si zafarbil vlasy na bielo?" vyletelo zo mňa keď sme boli už takmer hore. Donútila ma moja zvedavosť, zaujímalo ma to. Zdal sa byť prekvapený mojou otázkou a Tobías sa na mňa tiež tak divne pozrel. Dúfam, že za tým nie je nič strašné. Často sa zamýšľam nad tým prečo máme tak dlhé názvy. Prečo to nemôže byť napríklad ako Paríž, Rím.

„Prečo by si ich farbil on ich mal také vždy," roztomilo poznamenal Tobías a prestrihol tok mojich myšlienok. Teraz som bola prekvapená ja, musel si ich farbiť veď boli také biele a vôbec mu neladili s obočím. Potom tu bola možnosť, že si farbí obočie, ešte tie čočky aj na tie sa musím spýtať. Na to, že bol taký umelý, cítila som sa s ním príjemne ako by som ho už dlhšiu dobu poznala. Vysadli sme z lanovky a ja som si sadla na lavičku, že počkám našich. Odtiaľto bol prekrásny výhľad, áno bolo tam dosť ľudí ale nevnímala som ich.

"Nejdeš?" spýtal sa Elías keď si dozapínal dosku. Jeho braček bol už nedočkavý ako aj ja, ale naďalej trpezlivo čakal do konca nášho rozhovoru. Pokrútila som hlavou.

„Nie, musím čakať, ale ešte sa uvidíme a naučíš ma to," kývla som rukou na snowboard a usmiala sa. Čo sa furt škerím? Už mu to musí prísť otravné. Opätoval mi úsmev a skoro som oslepla, bol to žiarivý úsmev to áno ale doslova! Zuby mal ešte belšie ako vlasy, ako keby odišiel z nejakej reklamy na zubnú pastu. Stratil sa v diaľke, išlo mu to lepšie ako Oliverovi alebo Mattovi. Veď neďaleko odtiaľto býva takže tu musí byť každý druhý deň počas zimy alebo iných ročných období.

Začala som ľutovať, že som si nezobrala slnečné okuliare, lebo slnko bolo čoraz ostrejšie. Konečne sa dotrepala moja família a odfotili sme sa. Ocko ma stihol zhrešiť za to, že s nimi nebudem na prvej fotke, no na tom mu odvetila len, že tam má namiesto mňa Olivera. Vyzeralo to ako keby som žiarlila, ale nebolo to tak.

Kým som napokon skončila s viazaním skoro nikto pri mne už nebol všetci odišli. Moji dvaja "bratia" v zapínaní majú prax takže im to trvá oveľa menej a ostatní majú lyže. Spustila som sa, ale hneď som sa ocitla na zadku. Neprešla som ani päť metrov!! Objavil sa pri mne Elías. To už zišiel celý kopec? Aj s malým Tobíasom? Tak to potom nemôže byť také strmé. Je pravda, že som dosť dlho čakala a potom sa na mňa všetci vykašľali.                                                                                Podal mi ruku a postavila som sa.

Začal mi vysvetľovať všetko od základov. Malého už išlo poraziť tak mu Elías dovolil, že môže ísť, ale má si dávať veľký pozor. Tobías bol pre toto stvorený tak krásne mu to išlo.. a to mal len desať? Aj na to sa ešte musím opýtať. Prvá osoba, ktorá vie normálne a zrozumiteľne vysvetľovať. Už viem, že mám radšej padať dozadu na zadok. Môj zadok bude jedna veľká modrina tak som sa naposledy napadala pred niekoľkými rokmi. Bolel ma celý človek už po treťom páde.

S Elíasom sme sa lepšie zoznámili, veľa sme sa nasmiali. Poznal úžasné vtipy, no najviac sa nasmial na mojich schopnostiach snowboardovať. Zistila som, že nemá ani kontaktné šošovky a obočie si zafarbil len raz, keď mal trinásť rokov a od vtedy mu to drží. Mne sa páči takto viac, so svetlým obočím by som si ho  nevedela ani predstaviť.

Má sedemnásť a jeho brat má desať, obaja vyzerajú staršie ako v skutočnosti sú. Občas som zazrela svoju rodinku, no asi si ma nevšimli. Nechápem, nepríde im divné, že s nimi nechodím? Asi im ani nechýbam. Olivera a Matta som za poslednú polhodinu zaznamenala len raz. Zdalo sa mi, že Elías sa už začína nudiť. Kebyže chce tak odíde! Pomyslela som si.

„Keď zostarneš nebude ti vidno šedivé vlasy,"konštatovala som keď ma už po stý raz dvíhal zo svahu.

„Bude, ale nikto si to nevšimne, možno," usmial sa a pustil ma. Išla som už celkom dlho bez pádu, ale keď som nechcene zmenila smer tak som sa radšej stopla posadením na zadnú časť tela.

Za tie dve hodiny sme sa celkom spriatelili, išlo mi to už o dosť lepšie ako na začiatku.

Práve sme sedeli všetci traja v lanovke a rozprávali mi o najväčšom kopci, ktorý zdolali. Bolo neskutočné kde všade už boli. Malý Tí bol strašne ukecaný, ústa sa mu nezavreli ale nerozprával od veci alebo nudne. Požiadal ma aby som ho volala Tí, všetci ho tak volajú.

„Aká ja tvoja obľúbená farba Cara?" opýtal sa ma Tí, keď sme hľadeli na oblohu, jeho bola modrá. Značila to aj vetrovka, prilba a aj oči. Sama som nepoznala odpoveď na túto otázku. Páči sa mi veľa farieb. Snažila som sa rýchlo rozmýšľať, ktorá asi najviac.

„Vieš Tí, páčia sa mi všetky farby ale ak si musím vybrať, tak asi zelená," rozhodla som sa a usmiala sa na neho. Hneď mi na myseľ vyskočili krásne oči osoby, ktorá mi "korení" život. Pri rozmýšľaní som skôr myslela na prírodu alebo peknú zelenú pastelovú ako nápoj od pani Amariovej. Tí si zložil prilbu a siahol si na krk. Ukázal mi modrý premeň vlasov ktorý na jeho blond vyzeral výrazne. Istým spôsobom ma to fascinovalo, bolo to nevšedné ale to oni boli obaja. Chcela by som spoznať ich rodičov, lebo mali skvelú výchovu.

„Ak si si tou farbou istá tak si ju daj takto spečatiť a dávaj tú farbu všade. Uvidíš budeš sa cítiť lepšie," poučil ma. Ten malý má hádam viac rozumu než ja. Zdal sa mi to ako dobrý nápad, ale čo ak netrafím požadovaný odtieň. Týmto sa určite Tí netrápil. Milo som sa na neho usmiala. Nasadil si znova prilbu a čakal kým si pripnem dosku. Elías mi pomohol sa postaviť. Už sme sa chceli spustiť, keď som započula ako ktosi kričí moje meno.

„Konečne! Hľadám ťa už dlho začínali sme sa báť. Poď ideme na obed prídeme ešte večer na svah," bežala ku mne mamka v lyžiarkách. Začínali sa báť? Len začínali? Mali už volať políciu či ma niekto neukradol po dvoch hodinách alebo záchranku. Keby nevideli dve hodiny Stellu...Áno tak by sa báli viac, pretože je mladšia a musíš si zvyknúť že nie si maminkin maznáčik už šestnásť rokov nie!! Podvedomie mi nahováralo. Prikývla som jej a otočila sa na Elíasa. Odopla som si z nôh dosku a vzala ju do rúk. Objala som ho.

„Tak zajtra, ak tu budeš," poznamenala som a usmiala sa na neho.

„Budem tu aj večer takže okolo pol piatej ťa čakám pri lanovke," oznámil mi. Super! Zľakla som sa, že budem musieť chodiť sama a padať a padať, samučičká sama. Zakývala som im a kráčala s mamkou preč. Cestou som si ešte oprášila dosku od snehu.

Nasadli sme do auta ale Matt s Oliverom išli pešo. Nemali sme to ďaleko od "chaty" len to trvalo o dosť dlhšie ako autom. Všetky veci som si dala sušiť na ohrievač. Sedela som na mojom mieste, pri kozube, čítala som si a pila mätový čaj. Cítila som sa tak zrelaxovaná. To teplo vedľa mňa ma príjemne uspávalo. Ani neviem ako, ale časom som sa pobrala snívať.

✿✿✿✿

Ďalšia nová postava....Elíasa si Cara veľmi obľúbi a v príbehu sa ešte dlho bude objavovať aj keď odídu z výletu :) Páči sa vám zatiaľ?

Neverííím <3 za chvíľu už tu bude 1K reads <3 ďakujem váááám