Škoricový sen

✿Šesťdesiata druhá kapitola✿

Suši som dala pusu na ňufáčik a zobrala tašku. Naštartovala som Bruna a bola na ceste do školy. Nevedela som či Alísa bude v škole a ak áno, ako sa bude správať? Vykričí mi pred celou triedou aká som vypočítavá sviňa? Eh..toto nie je jej štýl. Asi bude len utiahnutá v zadnej lavici, no ja už neviem nič. Včerajší výbuch hovorí o všetkom, vôbec ju nepoznám.
Zaparkovala som a rýchlo vbehla do školy, mám už len päť minút. V triede ma čakal menší šok, Alísa stále sedela pri mne. Mala opuchnuté oči, áno bola smutná a veľmi. Pozdravila som sa jej a vyložila si veci na lavicu.
„Prepáč ten včerajšok. Ja...bola som strašne nahnevaná," potichu povedala a ja som na ňu vyvalila oči. Ona sa mi ospravedlňuje? Ako môže byť stále taká milá a skromná? Iba čo sa cítim ešte previnilejšie.
„Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať. To ja, ja by som mala. A noazaj ma to mrzí. Ja som len..no," nenachádzala som správne slová. Pre pána, čo jej mám povedať?! Vieš celý čas som ho chcela a poza tvoj chrbát sa s ním bozkávala a už sme ťa nechceli klamať? Lebo presne tak to bolo!!! Alísa na mňa stále pozerala tými jej veľkými hnedými očami, ktoré teraz pôsobili nesmierne smutne a vyčítavo.

„Nevieš čo povedať, čo? Chápem, bola som hlúpa, keď som si myslela, že s niekým ako je Oliver budeš čisto v kamarátskom vzťahu. Pretože priateľstvo medzi babou a chalanom je ako papier na vode. A raz sa určite potopí láskou, tou normálnou láskou, nie kamarátskou. Len....len si mi to mohla povedať na začiatku, určite nie takto," koniec vety už šepkala a do očí sa jej tisli slzy. Cítila som sa nanajvýš nepríjemne. Stisla som pery a sklopila zrak.

„Prepáč, prepáč," natiahla som sa za jej rukou a prekvapivo si ju nechala chytiť.

„Žeby iná orientácia? Máme tu lesbičky," zasmial sa Mikael. Zdvihla som zrak a obdarila ho pohľadom rozmýšľaš-niekedy?
Práve nám zazvonilo, našťastie. Už som videla ako sa Alísa do neho chcela pustiť a vyzeralo to dosť drasticky. Učiteľka hneď vstúpila do dverí a začala sa nám islandčina.

Učivo ma maximálne nezaujímalo, skôr som rozmýšľala nad Alísinymi slovami. Priateľstvo medzi chalanom a babou je ako papier na vode, ktorý sa raz potopí láskou. Tiež som bola chvíľu toho názoru, no ako som spoznala Elíasa, je to iné. Akoby som našla svôjho strateného brata. Napríklad s Kevinom to je zas iné. Síce nemáme nejaké veľké kamarátstvo, no predstava, že pobozkám Kevina sa mi neprieči, čo už o Elíasovi povedať nemôžem. Niežeby Elías nebol pekný, bol skôr zlatý, ale o výzor tu predsa nejde.

S Oliverom sme akosi fázu priateľstva preskočili. Z urážania to hneď skončilo v posteli a od vtedy sa to už len akosi vtipne strieda. Vtipne možno pre niekoho kto sleduje naše správanie, avšak pre mňa to sú raz príjemné chvíle, inokedy chvíle plné hnevu a trápenia. Aaach..Oliver!

Neviem si vysvetliť ten jeho včerajší pohľad, bol plný vyčítania a hnevu, ktorý patril mne. Kto vie čo Alíse vlastne povedal, že sa tak nahnevala.

Vložila som si pero medzi pery a strelila pohľadom po Alíse. Kreslila si, akurát narozdiel odo mňa aj počúvala a odpisovala poznámky. Ja som len zriedkavo zachytila dajakú vedu.

„Alísa? Čo ti Oliver povedal?" zašepkala som. Zahryzla si do pery a zažmúrila oči.
„Vieš, asi by sme to mali ukončiť. Prepáč," citovala ho a hlas sa jej triasol. Nechápala som prečo teraz žiarlim a mám chuť jej vykričať každú maličkosť. Pekne jej oznámil, že je koniec a ona z toho robí vedu.
„A keď som sa pýtala prečo, povedal, že už ho to nebavilo. Neverila som mu, stále ma predsa bozkával rovnako. Vedela som, že v tom má niekto...." prerušila ju učiteľka. To s tým bozkávaním povedala naschvál, bola to pre mňa úplne nepodstatná informácia.
„Dievčatá vzadu, dúfam, že riešite učivo," zdvihla obočie a všetci na nás pozreli. Vďaka Mikaelovej poznámke, si asi ostatný mysleli, že si šepkáme do uška nejaké nemravnosti. Popravde mi to bolo jedno, už s nimi budem len necelé dva mesiace.
„Iste, len jej vysvetľujem jeden výraz," odvetila pokojne a ukázala perom na zošiť, akože mi niečo naozaj vysvetľuje.
„Z čoho si potom vedela, že ide o mňa keď ti to nepovedal?" nechápala som.

„Nie som hlúpa a stačil mi jediný pohľad na teba, keď som jačala u vás v byte," povedala už skoro normálne nie šeptom. Preto sa zo pár párov očí na nás znova pozrelo.

„Fakt ma to mrzí," povedala som už skôr zo slušnosti. Nemrzelo ma, to, že sa rozišli, ale, že som zranila Alísu. Neveriacky na mňa pozrela a po zvyšok dňa už bolo ticho. Ten pohľad mal znamenať- sklapni, aj tak za to môžeš ty, suka. Teda aspoň tak pri najmenšom vyzeral.

S povzdychom som si hodila na zem tašku a vyzliekla svetrík. Nebola som tu len týždeň, no fakt som sa už chcela vybúchať. Celkom sa toho vo mne nahromadilo. Vlasy som si stiahla do chvosta a obliekla biele tričko. Už-už som si išla dať dole gate, keď Mason vošiel do šatne. Prekvapene som na neho pozerala.
„Čau, no čo?" po chvíli ticha sa spýtal.

„Čau, eh.. nič," nechápala som zmysel tohto „rozhovoru".

„Fajn," prehrabol si vlasy a prezrel si ma. Nemala som rada keď si ma niekto takto prezeral. Aj napriek tomu, že som bola oblečená nemal tu čo robiť.

„Nemohol by si odísť?" požiadala som.

„Nerozmyslela si si to s tým platením?" podišiel ku mne a rukou mi jemne prešiel cez klúčnu kosť až ku krku.

„Presne tak, nerozmyslela," ustúpila som o krok.

„No ták," urobil krok a bol ešte bližšie ako predtým.

„Mason, nie. Už som zadaná," klamala som, ale možno predsa nie som až tak ďaleko od pravdy no nie?

„Vieš, že to nie je prekážka, keď chceš," presviečal ma, no zbytočne.

„Veď práve. A ja nechcem," pokývala som hlavou a vybrala si z tašky rukavice aj tepláky. Otočila som sa späť k nemu a rukou naznačovala kde sú dvere. Z ničoho nič ovinul svoje ruky okolo mňa. Dnes bol fakt zvláštny. Proste ma iba objímal. Odtlačila som ho a hľadela na neho ešte nechápavejšie ako doteraz. On sa len pousmial a vyšiel. Veľmi divné. Prezliekla som sa a natešne kráčala ku svojmu vrecu.

V tom som zbadala ako sa vedľa ringu niekto bije a kto iný by to mohol byť ako Oliver s Masonom. Je toto možné? Moc sa mi medzi nich nechce, no možno sa dozviem konečne dôvod ich bitiek.
„Môžete už raz a navždy prestať?" chytila som ich za ruky či plecia, podľa toho čo prišlo skôr. Tento krát to bolo horšie, pretože Mason rukavice nemal a Oliver dostával tým pádom tvrdšie údery. Aj to tak vyzeralo, peru mal rozťatú a na lícnej kosti sa mu črtala krvavá rana. Nemám rada pohľad na zraneného Olivera.

Chytila som Masona za vlasy a silou ho ťahala ku sebe, čiže preč od Olivera. To jediné mi teraz napadlo. Chvíľu držal, no zaťahala som viac a potom sa od seba odlepili. Mason ešte dostal jeden úder do brucha, za čo som po Oliverovi zazrela, bolo to predsa nefér. Aj keď nevravím, že si to Mason nezaslúžil. Pustila som mu vlasy a kontrolovala či sa znova do seba nepustia.

„Nabudúce vás nechám zabiť sa," poznamenala som a chcela odísť. Oliver ma chytil za predlaktie a otočil k sebe.

„Ideme!" zavrčal. Kráčal so mnou ku šatni.

„Ešte tu chcem ostať. Vreca som sa ani nedotkla," orodovala som.

„Ale niečoho iného si sa dotkla určite. Zober si tašku a ideme domov!" stále vrčal. Vôbec som tomu čo povedal nerozumela. Prevrátila som očami a otvorila šatňu.

„Neprezliekaj sa, zober si tašku a poď už," s týmito slovami odišiel do chlapskej šatne. Prehodila som cez seba kabát, zbalila rukavice a vyšla. Čakal ma už pred dverami. Ako to stihol? Chytil ma za ruku, čo som si ja užívala a ťahal von z budovi k jeho autu.
„Oliver aj ja tu mám auto. Vidíme sa doma," pustil mi ruku a nasadol si. Chýbalo mi to teplo, ktoré mi jeho ruka dávala. Pobrala som sa k Brunovi a odomkla ho.

●●●●
Hm...čo vy na Alísu? A čo si myslíte že je dôvodom bitiek medzi Oliverom a Masonom??

Možno je otravné, že furt ďakujem ale musim to urobiť znova lebo 17K prečítaní sa bez toho nezaobide❤❤❤ĎAKUJEM

Ps: Ďalšia kapitola až o týždeň😫 Skôr sa mi nedá...