Škoricový sen

✿Sedemdesiata šiesta kapitola✿

Ták konečne sa mi podarilo pridať kapitolu, po kratšej dobe ako po mesiaci. Teším sa z každého komentára a hviezdičky <3 Ďakujem za podporu :)..

✿✿✿

Prebudil ma nežný dotyk na líci. Otvorila som oči a zistila, že na mňa Oliver pozerá a prstami mi jemne prechádza po tvári. V izbe už bolo svetlo, čo znamenalo, že o chvíľu musím vstať a isť do práce. Usmieval sa, vyzeral ako slniečko.

„Dobré ráno," opätovala som mu úsmev.

„Aj tebe," povedal a začal sa mi hrať s vlasmi. Opäť mi pozrel do očí. Ak v tých prekliate krásnych očiach nebola láska, tak potom už neviem čo. Hľadel na mňa tak prenádherne, že by sa aj ľadovec behom sekundy roztopil. Čas sa zastavil a vnímala som len jeho. Akoby to bola naša chvíľa, kde sa dialo všetko a zároveň nič. Priblížili sme sa tvárami k sebe, ale nie natoľko, aby sme sa dotýkali perami. Nadýchla som sa jeho vône, pričom som musela privrieť oči. Dlaňou mi prikryl líce a až teraz spojil naše pery. Opäť som videla hviezdičky, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Načisto zošaliem. Zahryzol mi do spodnej pery a potiahol ju. Dala som mu ďalší bozk. Bože, jeho pery chutili tak skvelo. Sadla som si na neho obkročmo a on už mi vyzliekal tričko.

Neviem či to bol jeho plán, ale keďže sme sa zdržali v jeho izbe, potom sme nemali čas na rozhovor, pretože som sa musela ponáhľať. Ak áno, tak mu to vyšlo, no aj tak ho to neminie. Namiesto toho sme mali aspoň pekné ráno. Usmievala som sa zatiaľ čo som niesla odpadové súčiastky k ostatným odpadom. Zastala som a poobzerala sa. Vzdychla som si a položila krabicu na miesto. Len tu strácam čas, nemá to zmysel. S úsmevom som išla za šéfom podať výpoveď. Netuším čo to do mňa vošlo.

„Myslel som si. Neďaleko v potravinách hľadajú predávačku tak skúste šťastie tam," zasmial sa a podal mi papier, ktorý som mala podpísať. Cítila som sa voľná, ani som si neuvedomovala ako ma to ťažilo. Chodila som tam už po týždni s nechuťou. Vypochodovala som z kancelárie, a tak isto aj z budovy. Nasadla som do Bruna a odviezla sa domov. Aspoň niečo som si zarobila.

„Som doma," zakričala som vyzliekajúc si bundu. Pohladkala som Suši, ktorá by už asi potrebovala ísť von.

„Ako to, že nie si v robote?" vykukol Elías z obývačky.

„Aj tebe dobré ráno," zasmiala som sa, lebo už bolo niečo po obede, no dnes sme sa ešte nevideli. Podišla som k nemu a uštipla ho do ružových líc. Musel vstať len nedávno. Na stole som videla misku s cereáliami, čiže ešte len raňajkoval. A to som sa na neho spoliehala, že pôjde vyvenčiť Sušienku.

„Hej hej.. prečo si doma?" stále sa čudoval a chystal sa dojesť raňajky.

„Skončila som tam," spokojne som sa hodila na pohovku a Suši pri mne začala skuvíňať. Povzdychla som si. Elías na mňa prekvapene pozeral.

„Poď doješ to neskôr, som si istá, že ty si už na toalete bol. Doprajme to aj Sušienke," opäť som sa išla obuť. Počula som jeho nepokojné zamrmlanie, ale viac už neprotestoval.

Suši len tak vybehla z paneláka a mňa ťahala za sebou ako besná.

„Čiže máme čas? Pfuu..to je super. Vážne som sa bál, že budem musieť trčať v byte bez teba. Nebodaj s Oliverom," uchechtol sa. Pokrútila som nad ním hlavou, ale usmievať som sa neprestala.

„Veď zistíš aký je skvelý, daj mu čas," poradila som mu a ďalej sme kráčali smerom do lesa. Vonku nebola až taká veľká zima, bolo tak príjemne chladno. Miestami nepríjemne chladno, keď zafúkal studený vietor.

„Uvidíme. Vieš ako dobre sa mi spalo v tvojej posteli," prehrabol sa vo vlasoch a prispato sa usmial.

„Vidím, ako si mohol tak dlho spať?" vyvalila som na neho oči.

„Neviem, je to asi môj životný rekord," zasmial sa. Prechádzali sme sa medzi stromami pri okraji lesa, hlbšie sme ísť nechceli. Už aj tak Elías skoro umrel od hladu. Suši sa parádne vybehala. Celú cestu sme sa rozprávali, úplne sme sa stratili v slovách, vetách a smiechu. Keď sme prišli domov, Matt aj Oliver čakali len na nás a išli sme sa najesť do reštaurácie. Pekne všetci spolu, teda až na Suši, tá doma sladko zaspala.

„Som rád, že si odtiaľ odišla. Bola ťa tam škoda," poznamenal Oliver a dal mi pusu na spánok.

„Ja tiež," venovala som mu úsmev. Prišla k nám čašníčka, či sme si už objednali. Nevedela som si vybrať, tak som si niečo nechala poradiť. Nakoniec to skončilo pri nejakých zeleninových cestovinách s kuracími prsiami.

„Môžeme už prebrať ten včerajšok," povedala som potichu a oprela sa o neho. Stále ma baví prezerať si črty jeho tváre, tej nádhernej tváre.

„Prepáč mi. Nadrel som sa na jednom projekte ako kôň a tomu poondiatemu Vanhenovi sa to vôbec nepáčilo," pretočil očami. Ak si dobre pamätám, tak Vanhen bol nejaký prísny učiteľ.

„To ma mrzí, Matt spomínal niečo s testom," utrúsila som a pohladila ho po ruke. Letmým pohľadom som skontrolovala brata a Elíasa, neviem o čom sa bavili. Hlavné bolo, že sa rozprávali. A my sme mali priestor na náš rozhovor.

„Aj to, lenže to bola profesorova chyba, nakoniec som to mal dobre," zahryzol si do pery. Chlapče, toto teraz nerob, pomyslela som si. Pred očami sa mi prehralo dnešné ráno a už som mala blažený úsmev na tvár.

„Viem, nad čím premýšľaš. Nechaj si to na neskôr," poradil mi so šibalským úsmevom a pohladil ma po stehne.

„Ďakujem ti za vysvetlenie. Nabudúce, keď len tak zmizneš pošli správu, že si v poriadku," pozrela som mu do očí.

„Nabudúce už nebude,"jemne ma pobozkal. Ako ja ho len zbožňujem, opäť je ako anjelik. Konečne nám prišlo jedlo. Všetci sme sa do toho s chuťou pustili, iba mne to moje akosi nechutilo. Keď som ochutnala z Oliverovho taniera, to čo mal on bolo oveľa chutnejšie. Videla som ako na mňa Oliver pozerá, práve sa zasmial. Pozrela som na neho pohľadom bavíš-sa-dobre?. Vedel ako ma vie zarmútiť, keď mi nechutí jedlo.

„No daj," vzdychol si a vymenil nám taniere.

„Nie, veď tu máš svoje," podávala som mu jeho tanier.  Pozrel na mňa so zdvihnutým obočím.

„Nepoznáme sa deň, Cara," usmial sa a kývol hlavou na jedlo. Doširoka som sa usmiala a vtisla mu pusu na líce.