Škoricový sen

✿Päťdesiata kapitola✿

„Pochopiteľne Matt je Breneman takisto ako ja a Oliver je..." nedokončila som lebo ma vyrušila.

„Nelson," skočila mi do reči. Prikývla som. Zamračila sa, lebo je logické, že keď býva dievča s chalanom mať obavy je oprávnené.

„Je alebo bolo medzi vami niečo? Páči sa ti?" pýtala sa. Nebudem jej odpovedať, sama neviem odpoveď.

„Všetci vravia, že mi traja sme ako súrodenci," pousmiala som sa mysliac si, že takáto odpoveď jej postačí. Zahryzla si do pery a rozmýšľala nad niečím. Aspoň ma už nevyspovedá.

Počas ďalšej prestávky sa Alísa znova osmelila a vravela mi o ňom. Jedným uchom dnu druhým von, inak to nešlo. Kto vie čo všetko už majú za sebou.

„Vrana k vrane sadá," poznamenal Mikael a strčil nám obom veci z lavice. Pretočila som očami a nechala peračník a zošit na zemi. Aj tak by to znova strčil.

Konečne!! Ďalší z tých nekonečných dní v škole, ktoré sa vlečú ako slimák. Vďaka Bohu nám odpadla posledná hodina, lebo profesor nebol v škole.

Došla som domov a vyzula sa. Kľúče som hodila na poličku v skrini a zacítila som pizzu. Pribehla ku mne Suši a vítala ma. Pohladkala som ju a naspäť si odcupkala do obývačky. Sadla som si vedľa Olivera k stolu a zobrala jeden trojuholník. Cibuľová..... radšej by som si dala syrovú, no nepadla ani táto zle.

„Kde je Mattías?" spýtala som sa.

„Má hodinu," odpovedal s plnými ústami, z ktorých mu vypadol kúsok cesta.

„A ty nemáš?" odhryzla som si a hodila na neho spýtavé oči. Je fajn, že sme tu sami, môžem sa ho pýtať na Alísu.

„Až o hodinu," nepozrel na mňa iba si zobral ďalší trojuholník.

„Aha," pomaly som dojedla svoj kus. Umyla som si ruky a oprela sa o kuchynskú linku. Napchával sa ako by pizzu nemal mesiac.

„Kde ste boli minulý týždeň?" začala som svoj výsluch a odpila si z pohára.

„Na jednej chate," prehodil a naďalej prežúval. Podľa všetkého mal dobrú náladu, takže sa asi nemusím obávať nejakého kričania za vypočúvanie.

„S Alísou?" zdvihla som obočie. Zabodol do mňa svoje zelené oči a prehltol sústo. Asi mu už začalo byť divné, že sa pýtam. Zatiaľ som odpovede dostávala, zatiaľ.

„No, bola to ich chata, odkiaľ ju poznáš?" podotkol a už pozeral výhradne na mňa. Bolo to ľahšie keď svoju pozornosť venoval jedlu.

„Je to spolužiačka, koho ich?" pokračovala som.

„Jej a jej brata, prečo?" podvihol obočie, vyzeral akoby sa snažil prísť o čo mi ide. Bola to ako hra Kto sa opýta najviac otázok?

„Páčiš sa jej, a ona tebe?" pôvodne som chcela len vedieť kde bol, no moja zvedavosť sa pýtala ďalej. Pousmial sa, pri čom zdvihol len jeden kútik úst. To je akože hej?

„Je pekná," uznal. To mám chápať akože ju chce? Alebo čo?! Začínam mať naozaj nervy.

„Dokonca sa celkom podobáte," dodal a mne obočie vystrelilo asi až na piate poschodie. Na čom sa on len usmial. Možno tak farbou vlasov a očami. Nič iné spoločné nemáme. No jasné a ešte Olivera! Myslí si aj o mne, že som pekná?

„A máš s ňou niečo?" nedalo mi. Musela som sa spýtať. Zatiaľ, kým ešte stále odpovedal. Položila som pohár a pozerala na neho so založenými rukami.

„Niečo možno áno," šibalsky sa uškrnul, no mne sa to páčilo čoraz menej a menej. Teda nepáčilo sa mi to už vôbec! Bola som prekvapená, jednak za to, že odpovedá tak pokojne a že vôbec odpovedá a jednak kvôli tomu, že pri spomienke na ňu sa usmieva a tým priznáva, že sa mu páči. No za chvíľu ma pretrhne od zlosti.