Škoricový sen

✿Päťdesiata prvá kapitola✿

Neostávalo mi nič iné. Zhodila som tašku na zem a vstúpila do zápasiska. Obidvaja mali rukavice, to bolo jediné šťastie, inak by tu lietala krv kade-tade. No i tak mal Oliver krvavú peru a Mason fialové líce. Veru, nevyzerali dobre, celí boli opuchnutí. Za tú chvíľu čo som tu nebola sa riadne dobili.

„Stačí!!" už som kričala a tlačila ich od seba. Vstúpila som do tohto boja zmierená s tým, že sa mi tiež ujdú nejaké údery. Asi si viete predstaviť, ako veľmi pôsobila moja sila na dvoch vysokých svalnatých blbcov!! Áno, takmer vôbec. Stále som kričala slová, ktoré by mohli byť nápomocné pri rozdeľovaní ich. No slová asi nestačia.

Vtlačila som sa medzi nich. No huráá!! Zadychčane sa vraždili pohľadmi a ja som cítila, že som ich odtrhla od seba len na chvíľu, nebude trvať dlho a rozpučia ma. Oliver mal tielko a Mason bol od pása nahor nahý. Dlaňami som ich od seba odtláčala, cítila som ako im bijú srdcia a ako prudko dýchajú. Skákala som pohľadom od jedného k druhému.

„Ukľudnite sa preboha," kývla som hlavou najprv na Olivera a potom na Masona, ktorý ma chytil za zátylok a pritlačil si ma k perám. Nechápala som, urobil to tak rýchlo. Odtláčala som sa od neho, no on ma držal prisilno. Zasiahla som ho kolenom medzi nohy. Konečne ma pustil. Zvraštila som obočie a bez slov na neho hľadela ako sa drží za rozkrok.

Netrvalo dlho, vystrel sa a vrazil mi. Dostala som rovno na ústa, cítila som ako sa mi pera zrazila so zubami. Hlava sa mi zaklonila a po chvíli som sa spamätala. No to už Oliver skočil znova na Masona a rozpútala sa ešte tvrdšia bitka. Pera ma štípala a na jazyku som cítila chuť krvi. Tento raz som si už nebola až taká istá, že to predsa len nie je kvôli mne. Utrela som si chrbtom ruky ústa, čo zabolelo a na ruke mi ostala sýto červená farba. Rozmýšľala som ako by som ich mohla zastaviť, lebo sa načisto pozabíjajú.

„Už prestaňte," rozkrikovala som sa. Bum...Bum... Údery len tak lietali. Rozmýšľala som čo po nich hodím aby už konečne prestali. V zadnom vrecku mi začal zvoniť mobil. Vytiahla som ho a zistila, že to je mamka. Zrušila som to, však jej zavolám keď bude po bitke. Zhlboka som sa nadýchla a pustila sa do toho ešte raz.

Trochu mi trvalo kým som sa dostala k nim blízko, dávala som si väčší pozor. Konečne sa urobil priestor keď Mason kopol Olivera, nečakala som a postavila sa medzi nich. Ruky som mala skoro opreté o ich hrude.

„Choď," pozerala som vyčítavo na Olivera a zaťala zuby. Hľadel na mňa pohľadom, ktorý hovoril, že nemieni ustúpiť.

„Prosím," poprosila som ho s nádejou. Ak toto nezaberie tak ich tu nechám! Nemám na to nervy. Porazenecky vzdychol a odkráčal ako urazené dieťa. Konečne!!! Ďakujem ti bože!

Oblízala som si pery aj s krvou čo bola na nich. Pokrútila som hlavou a darovala Masonovi jeden vražedný pohľad. Vyšla som z ringu aj z budovy a vytočila maminu.

Dala som si ju na reproduktor a rozprávala sa s ňou počas jazdy domov. Kým som správne zaparkovala, už sme aj dovolali a Oliver tiež práve odparkoval auto. Zamkla som Bruna a kráčala ku vchodu.

„Môžeš mi vysvetliť prečo ste sa pobili?" vyvalila som na neho oči kráčajúc po schodoch. Na chodbe bolo ticho, ozýval sa tam len môj hlas.

„Lebo," odvrkol ani sa na mňa nepozrel.

„Och...lebo nie je odpoveď," argumentovala som ako desaťročná.

„Nemali sme dôvod, proste.... sme len cvičili."

„Jasné! Oliver nie som slepá!...Takže?"

„Zavri už ústa a nič sa nepýtaj," precedil cez zuby a zagánil na mňa. Porazenecky som vzdychla a pridala do kroku. Predbehla som ho a vyšlapala na tretie.