Škoricový sen

✿Šesťdesiata deviata kapitola✿

„Dobrý deň, videla som váš oznam. Rada by som..." podišla som k pultu a prihovorila sa staršiemu chlapíkovi, ktorý ma prerušil. Prosím, prosím!

„Výborne, od zajtra hneď môžete nastúpiť. Máte aspoň akú-takú prax?" prívetivo sa na mňa usmial. Bola som taká rada. Od radosti by som skákala.

„Noo..ani nie. Ale rýchlo sa učím," povedala som prvé, čo mi napadlo. Či to bola pravda? Neviem.

„Eh.. dobre. Predpokladám, že ešte študujete," kývol hlavou.

„Áno," pritakala som.

„Takže. Budete pracovať štvrtky, piatky poobednú a víkendy budete spolu s vašou kolegyňou dennú službu. Dobre?" rozhodol a mne to vyhovovalo. Trochu ma zabolelo, že už nebudem mať voľné víkendy. Ale čo som čakala, aj tak môžem byť rada. Asi by prijal hocikoho, keďže ja nemám absolútne žiadnu skúsenosť, čo sa týka tohto. No aspoň bude zábava.

„Iste. Ďakujem," usmiala som sa.

„Dobre, tak sa večer zastavte, keď tu bude menej ľudí. Vybavíme papiere," navrhol.

„Budem tu. Tak dovidenia," pozdravila som sa a opustila budovu. Pfuu.. mám to za sebou. Vyšla som na vzduch a poriadne sa nadýchla.

„Tak a máme to," prihovorila som sa Suši a išli sme domov, konečne.

*

Obidvaja boli doma a vyzerali ako po prehýrenej noci. Zrak mi padol na otvorené dvere od mojej izby. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla.

„Však bola moja izba celý čas zatvorená?" dúfala som a podišla k už spomínanej miestnosti.

„Hej iba v nej Oliver spal," podotkol Mattías a hodil sa na gauč. Vydýchla som si a vošla dnu. Potešilo ma, že tu spal. No chcela by som vedieť dôvod. Spal tu lebo som mu chýbala? Alebo bol taký opitý, že netrafil do svojej? Alebo...

„Moja hlava!!!" vzdychol si ubolene brat.

„Nemohli ste si to nechať na zajtra? Nezmeškali by ste prednášky. Bol by piatok," a aj moje narodky. Ale to je pre nich asi nepodstatná informácia.

„Nevedeli sme, že toľko vypijeme," argumentoval.

„Vypiješ. Hovor za seba," vstúpil do rozhovoru Oliver. Takže opitý byť nemohol. Matt zagúľal očami a odpil si z pohára.

Ja som sa stratila v izbe a tiež aj medzi knižkami. No sústredila som sa len z polovice, lebo tú druhú polovicu zaberal Oliver. Stále nemal dobrú náladu, avšak ja som ho potrebovala pri sebe. Stačilo by mi jedno objatie, dlhé významné objatie, ktoré by zahnalo tú túžbu, byť s ním v jednom kuse, všade a po celý čas.

Moje roztržité učenie prerušil Oliver. Podišiel ku mne a postavil ma za ruku zo stoličky. Hladne si pritlačil pery na tie moje. Konečne! Neverila by som, že za tak krátky čas mi bude tak chýbať. Ruky som presunula na jeho krk. Pomalými krokmi sme sa posúvali k posteli, keď som náš bozk prerušila. Chcela som prehovoriť, nuž on bol rýchlejší. Znova ma zamestnali jeho pery. Nechala som sa ním unášať. Tentokrát som ho už musela od seba odtlačiť, lebo moje ústa s tými jeho nechceli prestať spolupracovať.

„Porozprávajme sa," navrhla som a nadýchla sa jeho vône.

„Zdá sa ti, že sa chcem rozprávať?!" arogantne utrúsil. Zdvihla som obočia od prekvapenie akým tónom sa so mnou rozpráva. Čo to má znamenať? Hnevá sa na mňa za toho Masona alebo čo?

„Zdá sa ti, že ja chcem niečo iné?!" pokrútila som hlavou a odstrčila ho od seba. Uchechtol sa. Je možné, že je to opäť ten starý Oliver idiot? Prižmúrila som oči a skenovala ho.

„No ták," natiahol ku mne ruku s úsmevom. Tváril sa úplne kľudne, ba priam ľahostajne.

„Najprv si pohovorme," pozrela som mu do očí, vôbec neodzrkadľovali to čo obvykle.

„Neprišiel som sa rozprávať," precedil cez zuby. Bol nahnevaný, očividne na mňa. Vážne mi toto robí? Nech si nemyslí, že si sem hocikedy nakráča a bude si robiť čo sa mu zachce. Keby.. keby sa aspoň normálne správal a v pokoji sme sa porozprávali. Nie! On už zase nevie čo so sebou. Jednu chvíľu sa na mne smeje a druhú ma už prepaľuje rozhnevaným pohľadom.

„Tak odíď," zovrelo mi hrdlo. Dúfala som, že to nezoberie ako slovo do boja, ale ústup. Pretože sa v žiadnom prípade s ním nechcem pohádať. A hoci som nechcela aby opustil moju izbu, bude lepšie ak odíde. Mám pocit, že by to neskončilo dobre. Nemôžem povedať, že práve po ňom netúžim, tak ako včera, no keby sa mu podvolím, bola by to chyba. Nemalo by to zmysel, nie v tejto situácií. Keď zase nevie ako sa má správať.

Bez slova odišiel a nezabudol tresknúť dvermi. Ooch.. nie! Je to celé zle, vôbec to takto byť nemalo. Teraz sme sa mali rozprávať a potom by nasledovalo všetko to krásne. Sadla som si na posteľ a z očí sa mi pustili prvé slzy. Prečo znova plačem?! Revem za každým ako malé decko, z časti za to môže aj môj psychický stav, ale prečo sa to aj napriek sedeniam nelepší?

*

„A ešte jeden sem," pán Dahlberg ukázal prstom na miesto, kde sa mám podpísať. Naškrabala som tam svoje priezvisko. A mám prácu, potešila som sa.

„Dobre. Tak zajtra o druhej vás tu chcem vidieť," pripomenul mi a podal ruku, ktorou som následne potriasla. Nedalo sa nevšimnúť si ako často vraví slovo dobre. Bolo to vtipné.

„Dovidenia," prikývla som a odišla. Pred kaviarňou som odviazala Suši a išli sme sa poprechádzať. To šteňa rastie prirýchlo, je aj oveľa silnejšia. Našťastie poslúcha, zatiaľ. Sneh popri ceste už bol špinavý a celkovo ho už nebolo tak veľa. Čomu som sa len tešila, zimy už myslím bolo dosť. Bolo zamračené a vyzeralo to na dážď, akoby to nestačilo pomaly sadala na zem aj hmla. Počasie dokonalo zrkadlilo moju súčasnú náladu. Hlavou mi blúdilo kde je Oliver. Keď buchol u mňa dvermi, odišiel. Prešlo od vtedy päť hodín a mňa sa čo raz viac zmocňovali predstavy o tom, ako je teraz s iným dievčaťom.

Prišli sme domov. Oliver tu nebol, ako inak. Dnes som mala chuť skočiť do horúcej vane, nuž bol mi dopriaty sprchová kút, ktorý takúto možnosť neponúkal. Aspoň som ušetrila čas, neskôr minutý na hranie sa so Sušienkou. No, hranie to bolo podľa nej, ja som sa ju totižto pokúšala vycvičiť. Mattías sa na nás perfektne zabával a musím priznať, že ja tiež. Chvíľu som nemyslela na ten víchor menom Oliver.

Až keď som zhasla svetlá a v posteli cítila jeho vôňu, bolo mi opäť do plaču. Ako keby sa plačom niečo vyrieši. Vedela som, že nie a aj tak som ich nevedela zastaviť. Po nekonečnej chvíli prehadzovania sa som konečne nabrala aspoň akú-takú únavu. Vo viere v lepší zajtrajšok sa mi podarilo zaspať.

Hneď po prebudení ma čakalo príjemné prekvapenie. Mala som správu od Elíasa, bolo to blahoželania. Ani si nespomínam, že som mu vravela kedy mám narodeniny. Nesmierne ma to potešilo. Vyhrabala som sa z postele a spokojne sa usmiala. Dnes som sa vlastne nechystala opäť do školy. Nechcem si pokaziť svoj deň. Ľahla som si naspäť a zaspala ako nič.

"Cara vstávaj, zaspala si do školy," mykal mnou Mattías, usúdila som podľa hlasu, lebo oči som mala stále zatvorené. Rýchlo som vyskočila z postele a nevedela čo skôr. Bolo už pol deviatej. A potom mi to celé došlo.

"Dnes nejdem do školy," priznala som a prešla si rukou po tvári. Zdvihol obočie a podozrievavo na mňa hľadel.

"Čo jé? Vôbec sa mi tam dnes nechce. Netvár sa, že ty si vzorný žiak. Videla som včera," zaútočila som na neho. Pokrútil hlavou a vyšiel z izby. 

Zašla som do kúpeľne a na chodbe si všimla Oliverove topánky. Odľahlo mi, len dúfam, že už je normálny. Neskôr som skontrolovala mobil a našla blahoželania od Ruth a Alísy. Poďakovala som im a s chuťou sa pustila do raňajok, ktoré Matt pripravil. Milé od neho.

✿✿✿✿

Hlásim sa s ďalšou kapitolou, ktorá sa písala trochu dlhšie. Mrzí ma to, mám akýsi blok :/ .