Škoricový sen

*Osemdesiata štvrtá kapitola*

Do telocvične vstúpil Oliver. Vyzeral byť úplne v poriadku. Nebol zranený, nebol opitý. Ale sakra čo tu robil? Hľadal ma a zistil, že som tu? Alebo len máme podobné potreby a toto je len náhodne stretnutie?

Kráčal ku mne náhlymi krokmi. A keď ku mne prišiel úplne blízko, jednou rukou mi siahol na driek a pritiahol si ma bližšie k sebe. Druhú ruku mi položil na krk a palcom mi prechádzal po perách. Slová neboli potrebné. Jediné čo som chcela, bolo aby ma pobozkal. Tak sa aj stalo, prisal sa mi vášnivo na pery. A bolo to neskutočné. Tisol si ma k sebe akoby ma videl posledný raz. Rukami som mu vošla do vlasov a......

Bum...buchot dverí ma zobudil a trhlo ma na zemi ako rybu na suchu. Srdce mi splašené búšilo a chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila kde som. Ležala som na chladnej zemi stále v telocvični, už ale nie sama a za tmy.

„To tu od teraz bude aj nocľaháreň?" spýtal sa pobavene Mason a zhodil si tašku na zem. Och..to som zaspala? A bol to len sen? Sklamane som si prešla rukami po tvári a rozospato zívla.

„Prepáč, netuším ako som tu zaspala, ale potrebovala som rande s vrecom," vstala som a snažila sa rozmasírovať stuhnutý krk. Nedalo sa nevšimnúť moje hánky, na ktorých bola zaschnutá krv. Skúsila som zaťať päsť a pekelne to bolelo.

„To ste si teda riadne rozdali s tým vrecom," uchechtol sa, podišiel ku mne a prezrel si moje ruky, „dievča, vieš, že v šatni sú náhradné rukavice alebo aspoň bandáž si si mala dať." Krútil nado mnou hlavou.

„Nebol čas, už musím isť. Tu máš kľúč, dík, čau," podala som mu kľúč a trielila preč. Mala som ho chuť udrieť, neviem prečo. Nasadla som do auta a stále som mala ten nepríjemný pocit, ktorý som sa včera snažila vybiť.

Až keď som naštatrovala a na palubnej doske mi ukázalo osem hodín, som bola v obraze. Neviem koľko som spala, ale mala by som ísť domov. Pre istotu som sa zastavila v obchode a kúpila pečivo, aby som mohla povedať, že som bola len nakúpiť.

Otvorila som dvere a ihneď ku mne pribehla Suši. Šialene po mne skákala akoby mi nevidela roky, vie, že to nemá robiť. Napomenula som ju, ale pohladenie nemohlo chýbať. Do čerta! Ruky, úplne som na ne zabudla. Stiahla som si rukávy mikiny až po končeky prstov a modlila sa nech neurobím blbosť a mamka si to nevšimne.

Prechádzala som cez obývačku do kuchyne a už je to tu.

„Kde si bola?" spýtala sa ma s kávou v ruke.

„Len v obchode," pokývala som igelitovou taškou v ruke.

„O piatej ráno?" vševedúco zdvihla obočie. Porazenecky som si povzdychla a šla do kuchyne. Vedela som, že ma bude nasledovať.

„Tak?"

„Potrebovala som sa vyvetrať."

„Máme dvor," nedala sa.

„Áno a po hodine strávenej tam, som zistila, že mi to nestačí."

„Nechceš sa porozprávať?" usmiala sa a materinsky ma pohladila.

„Nie, možno inokedy" opätovala som jej úsmev a položila igelitku, „už pôjdem. Ďakujem za všetko."

„Nechoď, ostaň ešte na obed," chytila ma za ruku. Podvedome sa mi stiahla tvár do grímasi, kvôli boľavým hánkam. Nakoniec som z toho uhrala akýsi úsmev a súhlasila s obedom.

Dala som si konečne nabiť mobil, pričom som zistila, že sa stále neozval. V kúpeľni som našla nejaký mejkap, ktorým som sa aspoň trochu snažila zakryť červené stopy po úderoch. Trochu som sa upravila, lebo som nevyzerala najlepšie.

Neskôr som si zobrala knihu a opäť išla na dvor so Sušienkou. Von bolo celkom príjemne. Mala by som sa momentálne zaujímať o svoju vysokú, čo ma ale fakt netrápilo. Teraz som z jednej školy odišla a hneď mám isť do druhej? Nechám si to na rok, možno.

Obed bol vynikajúci ako vždy. Videla som, že mamka si všimla moje hánky. Pravdepodobne pochopila, že to nechcem rozoberať a očividne nie som v poriadku. Aj keď viac menej som. Boli takmer tri hodiny, kým som sa odtiaľ vymotala a pobrala domov.

Bola som trochu nervózna, kvôli Oliverovi. Čo ak bude doma? To by bolo skvelé, ale predpokladám, že to by sa už ozval.

Mala som pravdu, doma bol opäť len Matt. Od ktorého som sa dozvedela, že môj milovaný odišiel zase niekam len pred pár minútami. Takže bol doma! Do čerta, čo nemá mobil?!

„Nič ti nevravel? Nevieš kde je teraz?" pýtala som sa.

„Nie nič a netuším. Zaujímavé, že ste sa nestretli, museli ste za minúť," povedal. Super! Už znova sa vo mne hromadil hnev. Nádych, výdych. Okej, skúsim mu zavolať.

A opäť nič, len ďalší zúfalý pokus.

„Ako vyzeral?" sadla som si k Mattovi.

„Kto?" nezaujato sa spýtal.

„Veď Oliver."

„Normálne. Ako by mal vyzerať?" prevrátil očami.

„Neviem, smutne? Nahnevane?"

„Nič také, úplne normálne."

Och... Je toto možné?! Porazí ma. Aspoň viem, že je v poriadku. Ale prečo mi nedal vedieť. Zaťala som zuby a začala sa prechádzať po miestnosti. Nahlas som si povzdychla a vzápätí som počula otvoriť dvere a kroky. A koho nevidím? Naozaj vyzeral akoby sa nič nedialo, mal na sebe obyčajné džínsy a bielu mikinu. Prečo mu biele veci tak seknú? Pár krát som zažmurkala a vykročila k nemu. Celkom prekvapene na mňa pozeral, že čo robím. No ja som ho chcela len objať a už nikdy nepustiť.

„Prečo si sa mi neozval?" pozrela som mu do očí zatiaľ čo srdce mi šialene bilo.

„Nechal som si doma mobil, práve som sa poň vrátil," nadvihol obočie.

„Si v pohode? A kde si bol?" nasledovala som ho do izby zasypávajúc ho otázkami.

„Bratranec oslavoval narodeniny, áno prečo by som nebol?" zobral si mobil a strčil si ho do vrecka nohavíc.

„Vieš, po tom čo sa stalo včera som myslela, že budeš....nahnevaný? Neviem. Takže sme v pohode?" skleslo som sa na neho usmiala.

„Už vieš, že som debil, ktorý nemá všetkých päť po kope. Takže ak to je v pohode, tak jasné," rozhodil rukami vo vzduchu. Cítila som, že zatiaľ ešte nič nebolo v pohode. Naznačoval mi to aj jeho chlad v hlase. Absolútne sa mi nepáčilo ako o sebe hovoril, doslova ma to ranilo.

„Tak o sebe prosím nehovor," chytila som ho za ruku, „si úžasný. Pre mňa úplne perfektný. A ak si si nevšimol tak aj ja tam chodím z nejakého dôvodu." Tentokrát to bol povzbudivý úsmev, ktorým som ho obdarila. Hneď na to som mu aj vtisla letmý bozk a cítila som ako sa pomaly uvoľňuje.

******

Čitatelia moji drahí <3...nesmierne sa ospravedlňujem za neaktivitu, no mám teraz toho dosť a mám pocit, že už ma to písanie až tak nenapĺňa ako zvyklo. Čo ma naozaj mrzí. Škoricový sen dokončím, to je jasná vec. Len ešte stále to trvá, takže, tí trpezliví sa dočkáte aj konca. Veľmi ma to mrzí, viem aké to je na hovno keď kapitola vyjde raz za dva mesiace. Tak mi to prosím prepáčte ak tu ešte niekto ostal. :(