Škoricový sen

✿Šesťdesiata šiesta kapitola✿

„Ak neprestanem čo mi urobíš? Zbiješ ma?" uchehtol sa. Pokrútil hlavou a mávol rukou. Čo mu urobím? Čo mu môžem ja urobiť?

„Uvidíš!" sykla som a namierila na neho ukazovák. Typické. Nemala som odpoveď, tak som mu pohrozila niečím neznámym, čo nebolo známe ani mne. Zvrtla som sa na odchod, on ma schmatol za lakeť a otočil k sebe.

„No poď ukáž sa. Chcem vidieť čo mi urobíš!" vysmial sa mi. Rýchlo som premýšľala, čo by v tejto chvíli bolo najvhodnejšie. Zaťala som zuby a dúfala, že to vyjde.

Zahnala som sa na neho päsťou, ktorú mi nedržal a ako som aj plánovala mi ju chytil voľnou rukou. Čiže ruky sme mali vyradené. Na nič som nečakala, ruky som potiahla dole a ak mi chcel stále držať ruky musel sa zohnúť, a tak som zdvihla koleno. Narazil!! No nie silno lebo rýchlo pustil moje ruky, no to už jeho tvár zdobilo moje koleno. Tešila som sa, vyšlo to z trištvrtiny tak, ako som predpokladala. Rezko ma od seba odsotil a dosť silno. Skoro som to neustála, no podarilo sa mi zachovať nohy na zemi. Očividne som ho prekvapila a poriadne nahnevala. Konečne dostal na ten arogantný ksicht. Čosi si zamrmlal a šiel ku mne. Možno som len potrebovala dostať, aby som sa spratala do kože. Najradšej by som utiekla, no teraz nemôžem. Veď akoby som ho sama vyzvala na boj, ktorý som mala vopred prehratý. Bolo to jasné ako facka.

Ďalej som premýšľala ako mu zasadiť úder. Kop neprichádza do úvahy, chytil by mi nohu a mám prehraté. Počkala som kým sa zahnal a ja som sa uhla aj to len tak-tak. Bol prchký a hnevu v jeho očiach som sa bála. Ani jeden z nás nemal rukavice. Musel si všimnúť môj preľakaný pohľad, lebo sa zlomyseľne usmial. Neprichádzal ďalší úder, iba sa zohol a nabral ma. Potom sa vzpriamil a už som bola na jeho pleci. Stalo sa to behom sekundy a už som bola vo vzduchu. Bola som v polohe, kde som ho nemala veľmi ako zasiahnuť. Kopala som nohami za čo som si zaslúžila silný úder do stehna, tam jedine totiž dotiahol. Akoby môj stehenný sval dostal šok a na chvíľu som teda nohy nechala na pokoji. Rukami som ho naďalej udierala do chrbta, ľadvín, krížov a hľadala jeho bolestivé miesto. Trochu to s ním pohlo, no to už ma hodil na zem v ringu.

Postavila som sa a nepríjemnú bolesť na zadku som sa snažila nevnímať. Stehno ma stále bolelo, no už menej. Všimla som si pár ľudí, ktorí nás pozorne sledovali.

Bola to len chvíľa, čo som sa obzrela a už sa na mňa rútil Mason. Jeho päsť sa zrazu ocitla v mojom žalúdku. Dych sa mi okamžite vybil, takýto silný úder som ešte nedostala. Pekelne to bolelo. Keby som nemala pred ním tak veľké ego, asi by som si kľakla na zem a prosila nech prestane. Nemohla som to dopustiť. Čo najrýchlejšie som sa spamätala, zatiaľ čo som listovala v knihe úderov čo som mala v hlave. Čo mu ja môžem urobiť?

Skúsila som ľavý hák, opäť mi chytil ruku a druhou ma išiel udrieť. Ja som sa zohla a pravou rukou som ho udierala do rebier. Cítil to, pretože naštvane zavrčal a vrátil mi môj úder kolenom, avšak ja som ho dostala do brucha. Do frasa!! Automaticky sa moje telo chcela prehnúť ešte viac, no zakázala som si to a urobila presný opak. Prudko som sa narovnala a vrchom hlavy mu vrazila do brady. Mohla som byť taká sprostá? Skoro som si rozbila hlavu ak som si ju aj nerozbila, lebo dunenie v hlave a zahmlenie zraku neprechádzalo ani po pár hlbokých nádychoch a výdychoch. Au! Au! Au! Dočerta to bolí!! Našťastie to malo aspoň význam, pretože som počula ako o seba Masonovi cvakli zuby a hlava sa mu zalomila dozadu. Tiež poriadne ucítil tvrdosť mojej lebky, snáď ostala v celku. Toto ani náhodou nesúviselo s technikou boxu, bol to už len čistý boj o prežitie.

„Kurva malá!" zavrčal a kopol ma do brucha, znova brucho! Odhodilo ma až som spadla. Mám pocit akoby mi odchádzali orgány. Lapala som po dychu a akosi nevedela vstať. Už ma bolelo všetko. Nepríjemne dunenie v hlave spojené s točením bolo na nevydržanie.

Rukami som sa posúvala viac dozadu, pretože Mason rýchlym krokom mieril ku mne. Narazila som chrbtom o ohradenie ringu. Tak veľmi som sa bála. Nevydržala som už zadržiavať slzy, keď ma chytil pevne pod krk a hodil do strany. Rukami som sa ešte ako-tak zapierala do zeme aby som na ňu neľahla ako handrová bábika.

„No, čo mi urobíš?" kľakol si na mňa obkročmo a dal mi facku. Otočilo mi hlavu na stranu. Bolo to úbohé! Ja som bola úbohá a slabá! Príšerne ma bolelo brucho, myslela som, že sa každú chvíľu povraciam. Strelil mi na druhú stranu a tam sa mi aj obrátila tvár. Chytila som mu ruky a drzo hľadela do jeho chladných očí.

„Nabudúce keď ho uvidím mu poviem, ako pekne vzdycháš, keď...." prerušil ho nejaký muž. Zdvihol ho zo mňa a čosi mu dohováral, Mason sa napokon rozhodol pre odchod. Až potom som si všimla, že to je Damjan. On jediný zakročí, už ma takto druhý krát zachránil. Damjan mi pomohol vstať. Bol to teda riadny kus chlapa, vyzeral ako kulturista. Potichu som mu poďakovala a odišla späť do šatne. Všetci na mňa pozerali s ľútosťou v očiach. Neprišla som sa s ním pobiť, len som si konečne chcela prísť zabúchať do vreca a vyjasniť zopár vecí. No jediné, čo som týmto výstupom dokázala bolo, že som sa ponížila a dospela k ďalším jeho nepravdivým kecom. Snáď už mu Oliver nebude veriť, lebo sa zbláznim. Ja som taká hlúpa!! Čo som si dopekla myslela? Asi som sa precenila.

Pomaly som sa poobliekala a odišla. Na toto už asi zázračný krém nepomôže. Sadla som si do auta a skrivila tvár. Bolelo ma brucho, viac ako by som očakávala. Skontrolovala som sa v zrkadielku na krku sa mi začínala tvoriť malá modrina a na ľavom líci tiež. Oprela som sa čelom o volant a nechala slzy stekať dolu lícami. Bola som tu posledný raz!! Zasraný posledný raz!!

✿✿✿✿

Ospravedlňujem sa.... pôvodne nemala byť žiadna bitka, no ani som nevedela ako a je to takto. Mrzí ma, že Cara takto musí trpieť. Je to trochu tvrdá kapitola, viem, no už to aspoň ukončila s Masonom nie? Ako sa hovorí posledná kvapka v pohári...