Škoricový sen

✿Päťdesiata siedma kapitola✿

„Brenemanová Cara," zakričala sestrička a ja som sa postavila zo stoličky v čakárni. Cesta sem bola celkom na nič, keďže som v aute v kuse kýchala a oči mi slzia už od rána. Potiahla som nosom aby som si ho znova nemusela vyfúkať a vstúpila.

„No čo ťa trápi, Cara?" doktorka Steinssonová podišla ku mne a mierne sa usmiala. Pozná ma už od malička. Keď som bola malá len tu začínala pracovať, no ostala tu až do dnes. Mám ju rada.

Opísala som jej celý môj stav už od včera a potom mi pozrela do hrdla a počúvala ako dýcham. Netrvalo to dlho, za to v čakárni som sa načakala. Je asi chrípkové obdobie. Povedala mi, že som prechladla a chytila nejaký vírus, ktorý sa posledný týždeň dosť rozšíril. Potom som zašla do lekárne kúpiť si predpísané lieky a pobrala sa naspäť domov. Oznámila som túto správu mamke, ale keďže bola v práci, len som jej napísala správu.

Doma som sa zabalila do deky a zapla televízor. V ruke som držala ešte horúci čaj. Ten dym z bonga som už vyvetrala a Suši napapaná ležala pri mojich nohách. Neskôr som napísal Alíse ohľadom preberaného učiva a úloh, zatiaľ mi neodpísala.

Chvíle som si krátila volaním s Elíasom, tiež bol chorý. Aká to len náhoda. Ešte aj počas choroby som sa s ním nasmiala. Spomínal niečo v zmysle, že by som mala prísť keď sa vyliečim. Keď som si momentálne predstavila ako dlho by som musela cestovať mi prišlo až zle. Musela som sa postaviť a čo najrýchlejšie utekať na záchod. Čo bolo dosť namáhavé. Neviem či mi prišlo zle od tej predstavy alebo od choroby, ako takej. Každopádne som vyvrátila obsah svojho žalúdka, ktorý pozostával len z čajov a liekov. Mala by som niečo zjesť.

Nakoniec som aj tak zvolila len suchý rožok a opäť zaujala miesto na pohovke. Onedlho prišiel Matt a ihneď išiel aj vyvenčiť Suši. Naozaj som mu vďačná. Viečka mi oťaželi a kým sa vrátil ja som zaspala.

Prebudil ma niečí smiech. Keď som pomaly otvárala oči, videla som dve rozmazané osoby. Pretrela som si zrak a posadila sa. To sa mi snáď zdá!! On ju dotiahol sem?! Domov?! Ju?!

„Jé, ahoj Cara, nevedeli sme, spíš. Mám tu tie úlohy," podišla ku mne. Ja som si len povzdychla a usmiala sa.

„V pohode," odľahlo mi, že mi prišla odovzdať len učivo. Suši vítala Olivera a obšmietala sa okolo Alísi, ktorá jej venovala pozornosť. Podala mi papier, nebolo toho veľa. Mohla mi to poslať správou.

„Ďakujem, potom mi prosím dávaj vedieť čo preberáme. Nemusela si si robiť starosti, stačilo mi to poslať cez mobil," usmiala som sa na ňu a hrala to na milú. Už konečne Suši prišla ku mne a ľahla si.

„To nie sú starosti, aj tak ma Oliver volal k vám," pozrela na neho zamilovaným pohľadom. Vyškrabem jej tie oči!! Silno som sa rozkašľala, musím sa upokojiť.

Práve som mala čas na tabletky. Odkryla som sa a odšuchotala sa do kuchyne. Viem, vo voľných nohaviciach, dlhej mikine s tým hniezdom na hlave som vyzerala otrasne. No čo mám robiť aj tak sa pozerá len na ňu!!

Keby som bola dobrá, tak odídem do svojej izby a ich tu nechám. No ja dobrá nie som a takú radosť im neurobím. Matt zaliezol a ja som sa posadila na gauč a pila ďalší čaj. Videla som tie ich pohľady, nech vypadnem, že zavadziam. Pri mne nemôžu robiť tie veci, ktoré by robili keby tu boli sami. To, že sa mi znova z očí pustili slzy  si našťastie nevšimli. Tentokrát to nebolo vôbec kvôli chorobe, nevedela som ako mám v sebe udusiť všetky tie nepríjemné pocity čo sa vo mne bili.

Neušlo mi, že Oliver začína mať nervy.

Nakoniec zobral Alísu za ruku a išli do jeho izby. Do pekla!! Hodila som ovládač o pohovku a tresla do nej rukou.