Škoricový sen

✿Dvadsiata piata kapitola✿

„Takže Kevin, je typ chlapca, ktorý za každým, keď má novú babu ju nahráva ako spolu kefujú a potom sa nám chváli. Ani si nevieš predstaviť koľko dievčat som už takýmto spôsobom videl nahé. Nerád to hovorím, ale je medzi nimi aj tvoja sestra. Povedal som, že si moja preto, lebo som ťa chcel tohto poníženia ušetriť. Ďakovať mi môžeš neskôr. Si jediná baba čo o tom vie, takže ak niečo cekneš.." pohrozil mi. Až takéto dlhé vysvetlenie by som od neho nečakala, len pár slovné odvrknutie. Páni! Tak toto som si o ňom nemyslela. Je to zvrátene. To zo Stellou ma úplne odrovnalo. Pokrútila som hlavou. Teraz som bola Oliverovi vďačnejšia ešte viac. Už bol na odchode keď som ho zastavila.

„Oliver, ešte raz vďaka," usmiala som sa

Páčilo sa mi, že sa ku mne nesprával zákerne. Akoby to bol úplne iný človek.

Dobre, nebudem viac myslieť na to čo sa práve udialo. Vzala som knihu, ľahla si a čítala.

Snívalo sa mi o tých neobyčajných očiach a o Stelle. Vytrhla som sa zo spánku a zistila, že som zaspala pri čítaní, znova. Bolo ešte len deväť. Musím sa ísť osprchovať a zobrať si zo sebou pyžamu! Lebo by môj drahý braček asi nezvládol pohľad na mňa v uteráku. Teraz už

Pípla mi správa od Ruth: Ideme zajtra spolu do školy?

Aj som zabudla, že bude chodiť so mnou normálne do školy. Odpísala som jej a išla do sprchy.

Práve som sa zabalila do uteráka a zistila som, že som si to prekliate pyžamo aj tak zabudla. Odomkla som dvere a nahla sa či niekoho nezbadám. Vzduch čistý, z dola bolo počuť smiech. Zrejme sú všetci tam.

Odcupkala som v uteráku do izby, od strachu že ma niekto zbadá mi išlo srdce vyskočiť. Vydýchla som si a zatvorila dvere od izby. Skoro som zhíkla keď som zbadala na posteli rozvaleného Kevina, ktorý čítal moju knižku.

„Hodil ma na posteľ a drsne sa zmocnil mojich pier," prečítal vetu z knihy a zatvoril ju, „baví ťa to čítať? Nechcela by si to radšej zažiť?" zatvoril mi knihu bez záložky. To je idiot teraz nebudem vedieť, na ktorej kapitole som skončila. Ale to bol asi teraz môj najmenší problém. Prevrátila som očami, je v mojej izbe, číta moju knižku a ešte bude aj drzý?! Uprel na mňa zrak a nehanebne na mňa zízal. Teraz mi bilo srdce ešte viac a to som si myslela, že to už nejde. Na sucho som preglgla.

„Mohol by si odísť?" poprosila som takým hláskom, že som sa sama ledva počula. Potrebujem sa čo najrýchlejšie obliecť, cítim sa pred ním ako nahá. Po stý krát som skontrolovala či mám všetko zahalené. Hľadela som na zem, strop, skriňu, von oknom len aby sa nám nestretli oči. Cítila som sa celkom trápne.

Keď neodíde on tak ja. Vybrala som si zo skrine prvé veci čo som zbadala a ešte spodné prádlo. Celý čas na mňa zízal, ale bola som rada, že čuší.

„Nechcela si sa obliecť do pyžama?" opýtal sa pobavene. Chcela lenže ju mám pod vankúšom a vankúš je blízko neho. To by bolo nebezpečné.

„Už nie," poznamenala som uštipačne. Arogantne sa zasmial a hodil mi pyžamo na zem ako psovi. Správal sa tak primitívne.  Odišla som z izby a v kúpeľni sa obliekla. Dúfam, že keď sa vrátim už tam nebude. Prosím, nech mám izbu už len pre seba.

Vošla som a posteľ bola prázdná, vydýchla som si. Zobrala som zo zeme oblečenie a položila ho na posteľ. Otočila som sa a všimla si ako sa Kevin hrabe v zásuvke s mojim spodným prádlom. Čo tu ešte chce?! Zase ma nahneval takže moja hanblivosť išla bokom.

„Hej! Nezdá sa ti, že si priveľa dovoluješ?" okríkla som ho, podišla k nemu a nohou som zavrela šuplík.

„Páči sa mi keď sa hneváš je to také pikantné," povedal akože zdvodne a postavil sa. Pikantné? Hovorí o mne ako o jedle. Chutná, pikantné, koláčik čo bude nasledovať?

Vyhýbala som sa očnému kontaktu. Otočila som sa a kráčala ďalej od neho. Posadila som sa na posteľ a začala hľadať kde som prestala čítať, keďže mi niekto múdry vybral záložku. Jednoducho som ho ignorovala.

„Ahá jasné, ešte si mi neodpovedala na otázku. Nechceš to radšej zažiť ako to len čítať?" opýtal sa a prisadol si ku mne. Odsunula som sa od neho, ale zase sa prisunul. Dosť dobrá komédia. Postavila som sa, nechcem byť pri ňom blízko. Je mi z neho zle.

„Nechcem," odpovedala som, no možno nie tak celkom pravdivo, ale to nikto nemusí vedieť.

„Vy s Oliverom vôbec nie ste spolu, tvoja odpoveď by znela inak. Čo by ten s tebou stváral," postrehol a zaiskrilo sa mu v očiach. Ups.. asi som sa preriekla. No ani mi nenapadla iná odpoveď. Čo by so mnou Oliver stváral? Táto otázka sa mi dostala hlboko do mozgu a moja fantázia začala pracovať na plné obrátky. Znova som nevedela čo mám urobiť.

Opäť som ho odignorovala a išla si urobiť poriadok v šuplíku a skontrolovať či mi dačo nezmizlo.

„Mal by si ísť, každú chvíľu príde moja mama," oznámila som, ale stále som sa na neho nepozerala. Už som skoro pokojná. Vzala som mobil do ruky a predstierala, že niečo robím.

„Keď príde tak odídem," riekol a premeriaval si ma, „ty sa ma bojíš." Neviem či sa ho bojím, ale po tom čo mi povedal Oliver mi nebolo s ním v izbe samej dva krát príjemne. Mala som oblečené sivé legíny a modrý háčkovaný sveter, v ktorom bolo poriadne teplo. Kto vie možno mi sem už dal kameru a....Cara! Nebuď paranoidná.

„Nemám sa ťa prečo báť," odvrkla som a trúfalo mu pozrela do očí snažiac sa neprepustiť ich hĺbku do mojich. Vrátila som zrak späť na obrazovku telefónu, lebo dlhšie by som jeho pohľad nezniesla. Podišiel ku mne, no ja som znova išla od neho preč. Sadla som si na posteľ, zase.

„Baví ťa hrať sa na mačku a myš? Vieš že vždy dostanem svoju myšku?" kráčal ku mne. Viem a viem aj to že ju pri tom nahrávaš, pomyslela som si.

„Nie, len už odíď."

„Takže sa ma bojíš.."

„Nie, ja len....och," nevedela som čo povedať.

Zasmial sa. Zagúľala som očami. Prisadol si, opäť. Dala som si hlavu do dlaní a lakte oprela o kolená, dúfajúc, že odíde. Dal mi preč ruky a otočil mi tvár k nemu. Zúfalá som sa pozrela do tých atypických očí. Nevedela som sa vynadívať. Za tie oči určite podpísal zmluvu s diablom. Využíval ich na nečestné veci. Oprel si čelo o to moje. Ešte stále páchol ako alkohol, ale bolo cítiť aj veľmi drahý parfum. Dal mi pusu na čelo.

„Spinkaj, cukrík,"zaželal a pobral sa preč. On ma vidí snáď ako chodiaci bufet alebo čo. Neklamal mi o ňom Oliver? Nezdal sa mi ako nejaký nemravník, bol celkom milý až na tie priame pohľady, z ktorých som mala nepríjemný pocit. Nechápala som jeho správaniu, možno to bola súčasť niečoho. Hodila som podozrievavé myšlienky za hlavu. Prezliekla som sa a behom sekundy zaspala.