Škoricový sen

✿Tridsiata prvá kapitola✿

Oblečenú mal sivú bundu, pod ňou krémový sveter a tmavomodré rifle. Pôsobil rozkošne, vlasy mal na každú svetovú stranu. Málokedy nosí pulóver, ale tento mu fakt sekol. Mohol ísť rovno robiť modela do svetového časopisu Vogue. Zdvihla som k nemu zrak a zaplesalo mi srdce keď som videla do tých očí, ráno ich mal vždy o čosi zelenšie. Uvedomila som si, že sme boli oblečení takmer rovnako len ja som mala svetlejší odtieň riflí a o trochu tmavšiu bundu. Ako keby sme sa dohodli, vyzerali sme ako sladký pár, no to ani zďaleka nebolo pomenovanie nášho vzťahu.

„Ahoj," pozdravila som ho, ale znelo to priblblo tak, ako som sa cítila.

„Ahoj," odzdravil sa mi, zobral mi tašku z rúk a hodil do kufra. Hmm..aké pozorné. Nasadla som do auta, áno dopredu. Zdá sa, že ten smrad od cigariet vyvetral, teraz tam bola cítiť viac jeho opojnú vôňu. Odteraz sa musím držať na uzde. Obmedzím očný kontakt aj hocijaký iný na minimum ak bude treba. Zadal do navigácií adresu a výlet sa mohol začať.

„Prečo tu nie je Matt?" ozvali sme sa jednohlasne po dlhom čase. Rozmýšľala som ako tú otázku položím, ale on ju položil úplne rovnako. Usmiala som sa a ďalej hľadela von oknom. Pípol mu mobil, otočila som hlavu a pohľad mi spadol na miesto vedľa ručnej páky, kde mal položený mobil. Prišla mu správa od môjho brata. Zaujímalo ma čo mu píše. Oliver zobral mobil do rúk a prečítal si to. Zbadala som ako mu trhalo kútikmi počas čítania. Pokrútil hlavou a začal odpisovať. Tak? Dozviem sa prečo Matt nešiel s nami? Chvíľu si písali, ale potom odložil mobil a ďalej sa naplno venoval ceste.

„Tvoj otec mu už nedovolil vystúpiť z auta, lebo sa ponáhľali či čo," objasnil mi a narýchlo na mňa pozrel. Prikývla som na to, že chápem a aj potom som sledovala ako míňame strom za stromom, dedina za dedinou. Väčšinou všade bola aspoň malá vrstva snehu. Rádio bolo dosť potichu a započula som, že pustili dobrú hudbu. Už som sa išla dotknúť kolieska, ktorým sa pridáva hlasitosť, ale najprv som sa opýtala.

„Môžem?" položila som otázku. Tentoraz prikývol on a dačo si zamrmral. Bola to super pesnička od skupiny Kiss. Počúvam kadejaký žáner hudby len pieseň musí byť podľa môjho gusta. Pohmkávala som si a tľapkala sa po nohe do rytmu hudby. Občas som vypustila z úst aj vetu z refrénu, ale ihneď som prestala. Viem, že neviem spievať. Všimla som si ako niekedy po mne hodil očkom a pousmial sa. Je oveľa krajší keď sa usmieva ako keď sa furt mračí. Ale to asi každý. Ešte niekoľko kilometrov bolo ticho, ale potom mi prišlo veľmi zle, tak som ho požiadala aby zastal.

Zastavili sme na najbližšej pumpe, bola som vďačná za to, že bola tak blízko. Ihneď som utekala na toalety, lebo som mala pocit, že každú chvíľu sa povraciam. Našťastie sa tak nestalo, Oliver mi kúpil vodu a bagetu. Poďakovala som mu, bola som hladná a bagetu som zdusila len taký fukot.

Zanedlho sme sedeli znova v aute, ale už nie v trápnom tichu. Spýtal sa ma na školu a potom sme už viedli rozhovor o všeličom. Raz o krásnej prírode pred nami, raz o blížiacich sa Vianociach, o snowboardovaní, o mobiloch. Naozaj o kadečom, dokonca sme si zaspomínali aj na staré časy keď sme sa ako malí hrali schovávačky. Veľa sme sa nasmiali. Ešte som s ním asi nikdy neviedla takýto dlhý a zmysluplný rozhovor. Bolo mi s ním tak príjemne a úplne som sa uvoľnila ako keby vedľa mňa sedela Ruth a nie chalan, ku ktorému neviem čo si môžem dovoliť cítiť. No pre neho iste neznamenám vôbec nič, som len ďalšie dievča, s ktorým si užil a snaží sa nesprávať zákerne, lebo jeho najlepší kamarát je môj brat.

„Alebo vtedy, keď si vyletel z trampolíny rovno na Matta a spadli ste na ten balón a ja som sa rozplakala, že si mi praskol brata. Naozaj som si myslela, že puklo to ako zomrel," autom sa rozozvučal náš hlasný smiech. Pamätala som si na to ako by to bolo včera. Pomedzi rehot som na neho hľadela ako sa smeje. Skutočne by som vedela stráviť hodiny pozeraním na neho, Vyzeral tak úprimne a dokonalo. Z chuti sa smial a ten zvuk aj pohľad sa mi usadil v mozgu. Utrela som si slzu, ktorú zapríčinil neprestávajúci smiech. Už ma bolelo brucho ako sme sa neustále smiali, nebolo to síce až také vtipné, ale stačil nám jediný pohľad a pukali sme od smiechu. Bol to moment, kedy som si naozaj užívala jeho spoločnosť.

Keď už sa všetok rehot podel preč zavládlo na neveľa minút ticho. Už sme mali podľa navigácie pred sebou len dvadsať minút cesty. Ubehlo to rýchlejšie než by som kedy čakala. Mali sme len jednu prestávku aj to len vtedy, keď mi prišlo zle. Znova mu napísal Matt a Oliver ma požiadal aby som mu odpísala. Bola som prekvapená, nemôžem sa dotýkať jeho rádia a zrazu mi zverí do rúk jeho mobil? Bola som poctená.

Mattiás písal že kedy asi dorazíme. Odpovedala som mu a posunula som sa trochu vyššie v čítaní konverzácie. Už si to rozdávate? Písal Matt na začiatku rozhovoru, čo si písali asi pred dvomi hodinami. To na tomto sa asi Oliver usmial. Trochu ma to pobúrilo, ale vedela som, že to myslel môj brat zo srandy.

„Keby si ma vtedy v noci nepobozkala, tak by si teraz nič nemusela ľutovať," zmenil aj tón aj atmosféru v aute. Zarazilo ma to čo povedal. Len to tak z neho vyletelo.

„Ja to ne..," zahriakla som sa. Chcela som povedať, že to neľutujem, no to som si pred ním nemohla priznáť. Videla som ako sa uškrnul, keď som sa zasekla v strede vety takže už bolo asi neskoro.

„No prepáč, bola som opitá nevedela som čo robím. Mohol si ma odstrčiť alebo povedať niečo, nikto ťa nenútil," bránila som sa. Stále mal na tvári usadený uštipačný úškľabok vyzeral byť veľmi spokojný a dobre naladený. Čakala som čo mi odpovie a jednostaj som na neho hľadela. Vychutnávala som si ten pohľad, neviem, páčil sa mi. Nie on!! Ten pohľad, samozrejme. Akoby to nebolo to isté Cara, však? Rozprávalo na mňa moje podvedomie.

„Veď som to robil, ver mi, že v tej chvíli som to vôbec nechcel urobiť, ale ty nie a nie prestať. A keď som ťa uvidel takmer nahú, tak už sa nedalo vycúvať. Prečo ti to vôbec rozprávam?!" prehrabol si vlasy a zahryzol si do spodnej pery. Vyzeral byť v rozpakoch a maximálne nesvoj. Už znova moje líca chytal rumenec. Rozprával to ako keby som ho zneužila alebo čo. Nebolo mi to tri krát príjemné keď hovoril ako som sa nedala odbiť. No pravdepodobne si dopodrobna pamätal moje telo tak, ako ja jeho. I keď som si na neho spomenula iba asi pred dvoma týždňami, odvtedy ho mám neustále pred očami. Oblievala ma horúčava a situácia v aute bola čoraz napätejšia. Obidvom sa nám zmenila intenzita dýchania. Zhlboka som dýchala a pozerala von oknom. V myšlienkach sa mi prehrávala spomínaná noc.

„Povedal si v tej chvíli..a inokedy si to chcel urobiť?" spýtala som sa keď som si zopakovala čo povedal. Nie! Nie ja som sa spýtala. Prisahám, že som to nebola ja. To tá moja zvedavosť! Mojou otázkou som ho zaskočila. Videla som, že tuho rozmýšľa čo mi odpovie. Nakoniec nepovedal nič iba sa usmial. Ale ako sa usmial, to nebol obyčajný úsmev. Zašteklilo ma z neho v podbrušku. Vravím! Moje telo si robí čo samu zachce. Tým úsmevom by si získal každú, neviem ho opísať proste viem, že to nebolo normálne. Musela som odvrátiť zrak lebo sa mi začala krútiť hlava. Do konca cesty už bolo ticho, chvíľami sa nám stretli oči, ale snažila som sa to ignorovať.

Zastali sme pred neveľkým modrým domom. Dnu sa už svietilo a z komína išiel dym. Vyzeral ako úplne normálny dom, nie ako chata. Možno to bolo tým, že v okolí dvoch kilometrov nebolo nikde nič. Iba stromy a kúsok vychodenej cesty a veľa, veľa snehu. Všetko bolo biele. Konáre sa prehýbali od toľkej vrstvy snehu čo musia zniesť. Auto ukazovalo, že je okolo mínus dvadsať. Bŕŕ..Ani sa mi nechce vyjsť z rozohriateho auta. Pozerali sme jeden druhému do očí a ja som bola v oblakoch. Jeho oči hovorili všetko. Vytiahol kľúčik z auta, ale stále na mňa hľadel. Hlavou sa ku mne pomaly približoval a ja som robila to isté, bol pre mňa ako magnet. Čo budem robiť!? Nemôžem dovoliť aby ma pobozkal. Musím rýchlo dačo vymyslieť lebo sa znova dám chytiť do pasce. Srdce mi vyskakovalo z hrude rovno k nemu, ale z mozgu sa hádam aj parilo od toľkého rozmýšľania.

✿✿✿

:D Konečne sa aj normálne porozprávali a zabavili sa. Táto cesta im veru prospela. Možno vás sklamem, no teraz ešte sa nepobozkajú.