Škoricový sen

✿Tridsiata ôsma kapitola✿

Pritisol si znova ku mne pery. Och.. Omotala som si ruky okolo jeho krku a on si ma pritiahol za driek. Áno! Chcem aby vedel, že mu patrím. Nie ako vec, ale ako osoba. Bola som neskutočne šťastná. Po plači nebolo ani stopy. Do toho bozku dal toľko vášne, asi zošaliem.

Keby som sa znova neodtiahla tak by sme asi primrzli k sebe. Široko som sa na neho usmiala a jemu sa zaiskrilo v očiach.

„Musíme ísť, je mi zima," oznámila som mu po šepky. Bez slova prikývol. Pobrali sme sa dnu. Konečne teplo. Bolo už skoro desať hodín, tak som išla do sprchy. Neviete si predstaviť aká som šťastná, stále si to v mysli prehrávam.

Teplou vodou nechávam zo seba všetko zmyť. Bola som tam do vtedy kým voda nebola už studená. S uterákom obmotaným okolo tela som išla do izby.

„Čo sa stalo, že nie si nabrúsená alebo smutná?" zaujímala sa Stella, keď som si obliekala pyžamu. Už len jej to budem kvačkať na nos. Však ona sa s ním tiež bozkávala. Och.. Na čo som si na to spomenula. Dobre, Cara teraz si šťastná tak buď šťastná. Prehovorilo na mňa podvedomie. Vrátila sa mi dobrá nálada ako na príkaz.

„To by si chcela vedieť, čo?!" odvetila som jej a pár krát zdvihla obočie. Zagúľala očami, asi to máme v rodine.

„Zase si sa s ním oblizovala?" spýtala sa a hodila sa na posteľ. Akoby o nič nešlo. Skadiaľ to vie?! To je až tak vidno alebo čo? Čo jej mám teraz akože povedať. Viem, je to moja sestra, ale nemáme taký super vzťah. Nedala som jej odpoveď.

Zišla som dole a sadla si ku krbu. Zobrala som si pohár červeného vína a napila sa. Bolo lahodné. Zajtra máme byť do obeda z tadiaľto preč. Nahlas som si povzdychla a napísala Elíasovi správu, iba pozdrav na dobrú noc. S Oliverom sa nám často stretli pohľady, neviem prečo červenala som sa. Pôsobil tak zvodne možno tým pohľadom, možno tým vínom a možno len tým že je to proste Oliver. Usmievala som sa od ucha k uchu.

„Dobrú noc," zahlásila som a pobrala sa do postele. Za chvíľu bude jedna a už ledva-ledva používam nejaký zo svojich zmyslov. Zakrútila som sa do perín a premýšľala nad tým čo sa dnes stalo. Zaspala som s úsmevom na tvári.

Práve sme na ceste domov, sedím na zadnom sedadle a vedľa mňa je Stella. Počúvala som hudbu na slúchadlách a pozerala von oknom. Ráno sme rýchlo poupratovali a pobalili sa. Bola to fakt rýchlosť. Som nevyspatá a počasie je na nič. Polovicu cesty som prespala, ako inak.

Keď sme prišli konečne domov bola som taká prispatá z tej cesty, že som si zas len ľahla a oddychovala. Vôbec sa mi nechcelo vybaľovať veď mám na to celý víkend. Pípol mi mobil, s nechuťou som vystrela ruku k nočnému stolíku a zobrala telefón.

Elías: No čo už si doma? :)

Odpísala som mu a pousmiala sa nad jeho starostlivosťou. Chvíľu sme si písali, ale potom vtrhol do izby Mattías z prstov mal spravenú pištoľ a vravel: „Navaľ všetky pra..." Pred dverami som mala tašky a keďže letel ako víchor tak o ne zakopol, spadol na tvár a nestihol dopovedať. Neudržala som sa a strhla sa do hlasného smiechu. To som si mala nahrať, bol to pohľad k nezaplateniu. On sám sa smial, ale šúchal si bradu a potom mi kopol nahnevane do tašky. Akože som si utrela imaginárnu slzu a spýtala sa ho čo chcel.

„Veď peniaze, ideme do klubu potom ti vrátim," spojil ruky ako keby sa modlil a odul spodnú peru. Zasmiala som sa nad ním a dala mu čo chcel. Snáď mi ich vráti. Pustila som sa do vybaľovania a tancovala pri tom. Prešlo mi to rýchlejšie ako by som čakala.

Zišla som dole a urobila si ovsené vločky. Sadla som si na gauč a sledovala telenovelu s mamkou.

Zaspávala som snažiac sa vnímať čo mamka vraví. Rozprávala o dákych receptoch.