Mal som dilema. Nevedel som, čo mám s Miškou robiť. Mal som voči nej výčitky.
Potreboval som pomoc. A potreboval som ju od niekoho, kto rozmýšla ako Miška. Takže som potreboval pomoc od dievčaťa. Potreboval som ale nejakú, ktorej sa dá verit.
Išiel som teda za Mimčou. V takýchto veciach mi dokáže pomôcť. Dúfam. A veriť sa jej tiež dá. Dúfam.
Napísal som jej, že s ňou potrebujem o niečom hovoriť. Ale osobne.
Po škole sme sa teda stretli a povedal som jej všetko. Úplne všetko. To o učiteľke, ako som z nej hotový a ako som klamal Miške a ako ma to veľmi trápi. Keď som dohovoril, opýtal som sa jej ,,Čo mám teraz urobiť?"
,,Aha. Takže ty si jej klamal aby sa s tebou teraz rozprávala?"
,,Ano. Ale bola to chyba." odpovedal som.
Cítil som sa pri tej konverzácií neskutočne divne.
,,Bola to chyba, obrovská! Prečo si to urobil?!"
,,Ja neviem! No čo mám teraz robiť?!"
,,Neviem." pomohla mi.
Keď som tak nad tým rozmýšlal, je dobre že mi neporadila. Musím nato prísť sám.
Najlepšie čo som mohol urobiť, bolo počkať.
Nechal som to vtedy tak.
Ale to mi došlo až neskôr, takže zatial som ju v škole žral pohladom.
Pred Miškou som sa tváril akoby nič.
V stredu som išiel za láskou. Stále z nej občas odpadám. Ona to nechápe. Často je vystrašená, že čo ak odpadnem. A pritom netuší, že to určuje ona keď sa ráno oblieka.
Z doučovania som ale odišiel po svojich. Dnes nič moc. Malý výstrih. Sukňa. Nenávidím sukne. Minisukne su ešte fajn. Ale tie až po členky. No strach a hrôza.
Po ceste domov som stretol Mimču.
Hneď ako ma uvidela pribehla ku mne a povedala ,,Čau Tomáš viem ti pomôcť."
,,Nieee. Ďakujem ale nechcem."
Pozrela na mňa prekvapene ,,To prečo?"
,,Vieš. Bude lepšie ak si svoje problémy vyriešim sám. "
,,Aha. Tak fajn. Maj sa teda." a odišla.
,,A inak super účes." zakričala na mňa.
Vždy keď som išiel na doučovanie alebo sme mali angličtinu snažil som sa vyzerať čo najlepšie. Či to pomáhalo neviem. S láskou mojou nie ale s inými ano, čo ma prekvapilo. Veľmi prekvapilo. :D
