Streda, 15:40 a ja sa strácam medzi kozami angličtinárky. Som ako nadrogovaný. Necítim telo od pol pása dole. Až na no...
Myslím, že o tom vie a asi jej to teda nevadí. Usmieva sa vždy keď sa na mňa pozrie. Asi preto lebo šanca o očný kontakt je nulová. Teda ak nemá oči vo výstrihu. Čo nemá.
Jej obrovské balóny ma pomaly ťahajú bližsie a bližšie. Nedokážem odtrhnút zrak od tej kotliny.
Občas mi máva rukou pred tvárou aby som ju vnímal, no vnímam akurát tak časť jej tela.
Milujem tento svet. Pri pohlade do jej výstrihu začínam veriť v boha.
Keď sa blížil koniec doučovania, moje srdce prestávalo biť.
Zrazu ma poslala domov, že je koniec hodiny.
Umrel som.
,,Nemôžem mať ešte jednu hodinu? Už tomu začínam chápať. Skoro."
,,Nie mám ďaľšieho žiaka."
Takže ma vyhadzuje a navyše ma ide podvádzať s iným?! Mariu jej tam!
,,Pančelka neodfotíme sa spolu?"
,,Hahaha." zasmiala sa ,,Prečo nie."
Vytiahol som ho a urobil som to.
Urobil som to tak, že jej bolo vidno priamo medzi pohoria. :3
Asi najšťastnejší deň v mojom živote.
