Neustále nervy ma už ničili. Úplne mi hrabalo. Musel som si dačo o tom frantíkovi zistiť. Takže po ďalšom divadle som chcel.isť za nimi keď pojdu spolu.
Bolo to blbé. Oni išli na aute a ja pešo.
Ale dáko som to dal. A dúfam, že si ma nevšimli.
Prišiel som až k jeho domu. Nebol to učitelkyn dom. Ja už viem kde ona býva.
Pár dní som ho sledoval.
Čo je, kedy je, kde pracuje, aké má záujmy, koľko žien už mal. Toto je prvá. Hihi. Kde tankuje, proste všetko som o ňom vedel.
Keď som ukončil pozorovanie a len tak blúdil mestom a koho nestretnem?
Samozrejme spolužiakov.
Dvojičky Jano a Peter stoja okolo nejakého dievčaťa. Ako vždy sa snažili ju zbaliť.
Keď som sa pozrel bližšie, uvidel som, že to dievča je Mimča.
Vyzerala neskutočne. Čím ďalej tým viac som si ju všímal a vnímal aká je. Možno to ovplyvnilo aj to, že som bol nasraty na moje zlatko ale možno aj nie.
Pozrela na mňa takým zvláštnym pohladom, tak som išiel bližšie k ním. Chuji sa začali so mnou rozprávať ale to ma moc nezaujímalo.
Mimča otvárala tak ústa akoby hovorila ,,Dostaň ma odtialto."
No pekne. To nebolo jednoduché dostať ju z pazúrov tých supov.
Ale s čím by som si ja neporadil. Normálne som ju chytil za ruku zobral preč a na nich zakričal ,,Tá je moja!"
O kus ďalej mi poďakovala, že som jej pomohol a išli sme si každý svojou cestou.
Ale niečo ma na nej strašne zaujalo. Neviem čo, ale nevedel som na ňu prestať myslieť. Spoločne a tým rapavým hádzanárom, čo chodí s mojou láskou.
