Po doučku som mal veľmi zmiešané pocity. Keď sa.ma pýta či sa mi páčia jej cecky co mám povedať?! Keď poviem nie, urazí sa a keď poviem ano nakričala na mňa, že jej čumím do výstrihu.
No srať teraz učiteľku.
Vlastne o mne kolovali reči, najprv, že ľúbim Mišku a potom angličtinárku. A koho podľa ľudu ľúbim teraz?
Musel som to nejako zistiť. Alebo. Som ich mohol naviesť na koho som chcel. Tak sa aj stalo. Ale bolo ťažké niekoho vybrať.
Po pár minútach som ale mal jasno.
Nech si myslia, že ľúbim Viky. Možno ma Anďo zabije, ale ja to risknem. Teraz nasledovala tá jednoduchšia časť. Museli sa všetci dozvedieť, že ju "ľúbim".
Jednoducho som sa postavil na lavicu, poklonil sa a začal.
,,Ľúbim Viky a nič a nikto ani Anďo mi v tom nezabráni!"
Tak a bolo to. Ohováračky mali zase grády.
A ku*va dopi*e zase sa to dozvedela angličtinárka.
Zase dávala také hlášky, že amen tma. Nedala mi s tým pokoja. Ani s jej ňadrami.
Že ja debil som najskôr nerozmýšľal. Ako mi raz jedno veľmi múdre dievča povedalo, najprv rozmýšlaj až potom rob. Keby som sa tým riadil všetko by bolo v poriadku.
Miška vedela, že ľúbim ju.
Takže ma zase čakala správa ,,Musíme sa porozprávať."
