Poslali nás domov. Neveril som, že Mišku nenašli. Okolie labáku bolo kompletne zhorené. Nemohla tam byť. Nemohla!
Doma som plakal jak keď malému chlapcovi spadne zmrzlina.
Nevedel som vôbec čo mám robiť. Tak som zapol Gacebook. A ona bola tam. Bola online. Napísal som jej, či je v poriadku. Samozrejme až potom, čo som vyskočil 15 metrov od radosti. Odpísala, že ano, že vôbec v škole nebola. Bol som neuveritelne šťastný.
Keď som ju na druhý deň uvidel, takmer som sa rozplakal. Ale nie som Anďo. Som chlap. Nebudem plakať. Ts.
Ale aj tak som sa jej hodil okolo krku. :3
Povedal som jej ,,Som rád, že žiješ." čo ti nejde toto som mohol povedať?
,,Ano žijem prečo?"
,,Chýbala si mi"
Pozerala na mňa že čo?
Nechápala. No nevadí.
Mohlo to skončiť lepšie? Mesiac prázdniny a nikomu sa nič nestalo. Len Kuba zavreli za úmyselné podpálenie školy a chemikárku vyhodili pretože s ním spala. Pred súdom to Kubo povedal. Keď mu oznámili 15 ročnú dovolenku, spanikáril a povedal, že to zrovna robili a omylom niečo zmiešali.
Aby toho nebolo málo, Kubo sa stal v 15-tich otcom. Dvojičiek.
