Ako každé ráno si idem do školy, s úsmevom od ucha k uchu, veď máme prvú angličtinu tak prečo by aj nie. Idem si idem a zrazu vidím na škole vyvesená čierna vlajka. Ou. Nepríjemné. Niekto zomrel. Stane sa. Prídem do triedy, sadnem si a čakám na moju lásku kým príde. Zazvoní na hodinu a jej niet. Prejde 10 minút a stále nič. Prejde 20 minút a stále nič. Prešlo 30 minút a už som sa nasral. Išiel som do zborovne ju hľadať. A čo mi tam povedali tie špiny.
A....
A...
Zomrela.
Angličtinárka je mŕtva.
Povedali mi ešte, že ju zrazil cyklista a následne kamión.
Utekal som von zo školy. Nevedel som kam bežím, len som utekal.
Plakal som.
Neveril som, že moja láska je mŕtva.
Dobehol som až na hrádzu.
Chvílu som tam ležel, znovu na ňu pomyslel a znovu utekal.
Bežal som 12,5 kilometra, až pokým na nezastavili policajti.
Zobrali ma domov a aj tam som plakal.
Dva mesiace som neišiel do školy. Ani len cez počítač som s nikým nekomunikoval.
Bol som z toho úplne v prdeli.
