Melódia tvojho srdca

4. Kapitola

Nervozita stúpa. Posledné dni som bola čím ďalej, tým nervóznejšia. Aj Peťo to pociťoval. Nespávala som a stále sa pozerajúc do blba som váhala, či to zvládnem. Či na to mám. Či si splním ten veľký sen malého osemročného dievčatka. Preto som tu vlastne prišla. Aby som ukázala všetkým čo vo mne je. Čo dokáže dievča z malej krajiny v Európe. No ostatní neboli na tom onič lepšie. Zahľadený do zeme a opakujúc si stále tú vetu: ,,To zvládnem!"
,,Ďalší!" a je to tu. Idem na scénu. Keď vojdem do miestnosti zbadám nádherné staré divadlo s červenými sedadlami, oponou a zlatými ozdobami. Najhoršie bolo na tom všetkom komisia. Chladné výrazy a perfektné oblečenie. Jemne som sa usmiala a sadla za klavír. Teraz už viem, že som pripravená.

Doma:
Je to za mnou. Zvládla som to. A som viac ako spokojná. Viem, že som sa tam dostala. Volala som už aj mamine. Hovorila mi, že je na mňa pyšná.
"Čo sa tak usmievaš?" uškrnul  sa Peťo. Momentálne jeme jeho špecialitu- špagety. Nemám rada špagety, ale tieto sú fakt dobré.
"Ale nič. Len som rada, že som to dala." pokrútila som hlavou a usmiala sa. V tom momente mi zazvonil mobil. Pozrela som sa na Peťa a ten prikivol, že môžem zdvihnúť.
"Áno?"
"Dobrý deň. Tu je Sarah Montgomery. Hovorím s Magdalénou Markovičovou?"
"Áno."
"Ok. Prejdem k veci. Moj klient  by sa s vami rád stretol. Najviac mu zo vyhovuje dnes o 4:00 pm. Ďakujem. Máte zariadený odvoz. Dovidenia." ani nečakala na moju odpoveď a zložila. Nemala som slov. Keď som sa pozrela na hodinky skoro som dostala infarkt. 3:53 pm. Rýchlo som sa obliekla a upravila. 4:00 pm. Vzápätí sa okolím rozliahol zvuk trúbenia na aute. Vybehla som z domu a nastúpila. Auto bolo veľké čierne s koženými sedadlami. Možno je trochu divné, že nastupujem do auta niekomu, koho nepoznám, ale môj inštinkt mi hovorí aby som na to stretnutie išla. Netrvalo dlho a boli sme na mieste. Hotel. Päť hviezdičiek. Luxus. Presne to som videla keď mi zamestnanec hotelu otvoril dvere a ja som vošla dnu. Prvé čo som zbadala bola veľká skupinka mladých dievčat. Jedna z nich ku mne pribehla.
" Aj ty naňho čakáš?" opýtala sa nadšene. Priam až afektovane.
"Na koho?" začínam sa v tejto situácii strácať.
"Predsa na..." nedopovedala pretože ju prerušilo otvorenie výťahu. Hotelovou halou sa ozval taký krik, že babka, ktorá zistí že majú v Kauflande akciu na banány nemá na krik týchto tínedžeriek. V tom momente ma niekto chytil za ruku a ťahal preč. Presnejšie do výťahu. Bolo to dievča. Po zatvorení výťahu ku mne dievča vystrelo ruku so slovami: " Sarah Montgomery" predstavila sa a potriasla mi rukou. "Predpokladám, že ste slečna Markovičová. Chcela som vás ušetriť od toho čo sa práve udialo v hale, ale čo sa dá robiť. Teraz vás zavediem do izby môjho klienta. Ospravedlňujem sa, že sa to bude konať na jeho izbe, ale po celom hoteli pobehujú šialené fanúšičky." Tak a teraz tomu už vôbec nechápem.
"Ďakujem za pochopenie. Ihba číslo 238. Nech sa páči." povie na jeden nádych a rukou mi naznačí cestu ku izbe 238. 235... 236... 237... 238. Nádych, výdych. Zaklopem na dvere, no nikto sa neozýva. Jemne uchopím kľučku a potiahnem nadol. Vojdem do izby, no nikto tu nieje. Ale ten výhľad na Central Park stojí za to. Nádherné francúzske okná sú čerešničkou na torte. Celý interiér je ladený do čiernobiela. Uuu a je tu aj občerstvenie. Milujem jedlo. Sadla som si na sedačku a obdivovala výhľad. Vtom sa ozvalo otváranie a následne zatváranie dverí. Otočila som sa a zostala som v nemom úžase. Stál predo mnou Shawn Mendes.