Melódia tvojho srdca

33. Kapitola

Návrat domov nebol jednoduchý. Avšak z jednej strany som bola rada, že som bola doma. Otec bol stále v nemocnici, ale o pár týždňov by ho mohli pustiť domov. S deckami ho chodíme navštevovať často. To sa ale o matke povedať nedá. Nechala sa tým pohltiť. Smútkom, žiaľom, depresiou a hlavne sebaľútosťou. Všetkých nás to poznačilo, to však neznamená, že sa vzdávame. S Dávidom sa staráme o domácnosť a o decká. O všetko. Snažíme sa taktiež postaviť mamu na nohy. Párkrát som už mala chuť vzdať to. Ale nevzdám. Ja ju z toho dostanem. Jej deti ju potrebujú. Jej manžel ju potrebuje. Trávi celé dni v spálni zabalená v perinách v posteli zatiaľ čo my deti všade vozíme, staráme sa o nich a obidvaja máme robotu. Deti nám pri tom pomáhajú a starajú sa o seba navzájom. Je vidno ako držíme spolu a snažíme sa zvládnuť situáciu aj keď je to veľmi náročné. Dávid pomáha na stavbe, tak ako doteraz len berie nadčasy a ja robím v kaviarni, do ktorej ma zobrali rýchlo na poslednú chvíľu.
Taktiež vzdialenejší príbuzní sa snažia pomáhať ako len môžu. Starí rodičia si berú decká na starosť, keď už to my nestíhame a aj finančne sa každá pomoc zíde.

"Tak čo? Ste všetci pripravení?" Zaviazala som posledný balón a obhliadla sa okolo seba. Amálka s pomocou dvojčat dokončovala cupcaky a Dávid vešal nápis "Vitaj späť oci".  Nevedeli sme sa dočkať kedy sa ocko vráti domov. Vedela som, že nám to robotu nijak neuľahčí, ale chceli sme ho už mať doma.

"Áno pripravení." zvolal Dávid keď zostupoval zo stoličky.

"Ocko tu bude už každú chvíľu." popohnala som všetkých. Dedko sa ponúkal, že ho vyzdvihne z nemocnice, za čo som mu bola veľmi vďačná, keďže ja si vodičák robím až teraz.
Počujem môj mobil hlasno zabzučať a na obrazovke sa rozsvieti kontakt "Dedulo".

"Už ste tu?" opýtala som sa nedočkavo.

"Lena... V nemocnici mi povedali, že ho nemôžu pustiť." ozvalo sa z telefónu.

"Ako to, že nemôžu?" stíšila som svoj hlas, aby ma nikto nepočul.

"Stav sa mu zas náhle zhoršil. Musia ho tu ešte nechať." povedal sklamane. Mokrá slza mi tiekla po líci.

"Dobre. Povedz mu, že ho pozdravujeme a zajtra za ním prídeme. Idem to povedať ostatným. Zatiaľ ahoj." zložila som. Vrátila som sa do obývačky a snažila sa vymyslieť ako im to poviem bez toho, aby im to odlomilo ďalšiu časť už teraz zlomených srdiečok.

"Amálka sa ma dnes opýtala..." odmlčal sa Dávid v polovici vety. Spýtavo som sa naňho pozrela, ale ďalej som umývala riad. Dávid si zobral do ruky utierku a začal utierať mokré taniere, ktoré som už umyla. "..opýtala sa ma či ocko zomrie." dokončil. Moje srdce vynechalo úder.

"Čo si jej na to povedal?" opýtala som sa hneď ako som nabrala dych.

"Že o tom rozhoduje ten tam hore." odpovedal potichu. Popravde zvládol to celkom dobre. Neviem ako by som reagovala. Pokývala som hlavou zhora dole. Je mi ľúto, že dievča jej veku sa nezaoberá tým, ktorá mašľa do vlasov sa jej hodí viac, alebo ktorý lak na nechty si má vybrať tento týždeň, ale tým, či jej otec umrie. Láme mi to srdce. Chcem pre ňu niečo lepšie. Pre nás všetkých.

"Musíme držať spolu." ozvala som sa po pár minútach ticha.

"Ja viem. A aj budeme." prehlásil a uväznil ma v tuhom objatí.

Shawnove turné po mojom odchode samozrejme pokračovalo. A videoklip zožal veľký úspech, tak ako sme čakali. Ja som ho osobne od odchodu nevidela ani raz. Nechcela som si pripúšťať, že mi chýba. Snažím sa naňho myslieť čo najmenej a pri množte povinností, ktoré teraz mám to nieje až také ťažké. Avšak niekedy sa prichytím peri tom , ako myslím na všetko, čo sme spolu zažili. Aj v tomto momente som sa snažila zahnať myšlienku na jeho hnedé kučierky, na jeho svalnaté telo a na jeho dych berúci úsmev. Párkrát som sa donútila k tomu, aby som sa ozvala jemu, či Sarah, ba dokonca aj Maggy, ale namiesto tlačidla odoslať som zakaždým stlačila vymazať. Nakoniec... nikto z nich sa mi aj tak neozval.

...Vytočím jeho číslo už posledný krát po mnohých pokusoch.

"Volané číslo je momentálne nedostupné. Opakujte prosím volanie neskôr. 091 5-" Zložila som a s hnevom som hodila mobil na posteľ.