Melódia tvojho srdca

22. Kapitola

  Konečne voľný deň. Už sa teším ako príde Dylan. Spoznali sme sa na jednom koncerte. Milý to chalan. Jemne som si ponaťahovala stuhnuté svaly. Musím sa prichystat', lebo ideme po Dylana na letisko. Takže rannú rutinu každý pozná, tak to tu nebudem omieľať. Vyšla som sa z izby a zamkla som ju. Prechádzala som nádhernou červeno- zlatou chodbou. Nádherne obrazy a obrovský a hlavne veľmi dlhý koberec. Obdivujem miestne upratovačky. Nechcela by sa mi to vysávať a tepovať. 345. Zaklopala som. Otvoril mi ospalí Shawn.
"No čo tak pozeráš? Chystaj sa. Ideme na letisko po Dylana." poznenala som veselo. Uhol sa, aby som prišla do jeho izby. Musím povedať, že výhľad mám oveľa lepší.
"Hneď som hotový." zakričal z kúpeľne. Nečakala som dlho. Vyšli sme z izby a presunuli sme sa von pred hotel. Okamžite prišlo auto, ktorým sme prišli do arény. Sadla som si do predu a Shawn bol náš šofér. V aute bolo strašne teplo. Zapla som klimatizáciu a hudbu aby tu nebolo ticho. Práve hrali Despacito. Začala som spievať.
 "Sí, sabes que ya llevo un rato mirándote Tengo que bailar contigo hoy Vi que tu mirada ya estaba llamándome Muéstrame el camino que yo voy." spievala som tak nahlas, že by nás počuli aj na Slovensku. Shawn sa smial a pridal sa ku mne.
"Despacito Quiero respirar tu cuello despacito Deja que te diga cosas al oído Para que te acuerdes si no estás conmigo." tá pieseň je naozaj veľmi chytľavá. Spievali sme si aj ďalšie piesničky. Tak nám cesta ubehla rýchlejšie. Už sme boli na letisku. Otvorila som dvere a všade sú ľudia. Veľa ľudí. Nečakané, že. Spolu sme sa presunuli do budovy, kde ľudia čakajú na prichádzajúci let. Je tu prijemne chladno, čo moje telo potrebovalo.
"Vážený cestujúci, ospravedlňujeme sa za meškanie letu PH-4-3-9 IS prichádzajúci z L.A. do Amsterdamu. Let PH-4-3-9 IS pristál na ploche 9G. Ďakujeme." takže je tu. Dlho som ho nevidela. Písali sme si nejakú dobu, ale potom som stratila naňho všetky kontakty. Viete čo ma prekvapilo? Nikde nijaká fanúšička. Žiaden krik. Tak toto si zapíšem.
"Lena? Si to ty?" ozval sa niekto za mnou. Otočila som sa a poriadne som si ho prezrela. Hnedé vlasy, pekný úsmev, dobrá postava. To nemôže byť on.

 "Dylan?" prekvapene som civela.
"Ahoj." zasmial sa. Rýchlo som ho tuho objala.
"Vôbec som ťa nezpoznala. Zmenil si sa. Opeknel si." uznala som.
"No je to tak. Zmenil som sa. Vidím, že aj ty si opeknela." zasmial sa a prezrel si ma.
"Ďakujem, inak Shawn toto je Dylan." odstúpila som aby sa mohli zoznámiť.
"Dylan." usmial sa naňho a chcel mu podať ruku.
"Shawn." povedal ostro a ani mu ruku nepodal. Čo mu znova sadlo na nos?

 "Mali by sme ísť." povedala som a potiahla Shawna za zdravú ruku. Ani sa na mňa nepozrel a išiel pred nami. Ach. Musím sa s ním porozprávať. Počas celej cesty bol Shawn ticho a silno zvieral volant. Aj keď som sa rozprávala s Dylanom všimla som si, že je nervózny. Keď sme prišli do hotela musela som sa zbaliť. Takže veľa času sme nemali. 

 Shawn

Momentálne sa balím. Mám neskutočne nervy. Ja hlupák. Prečo som si musel naraziť tú hlúpu ruku. Potom by neprišiel Dylan. Nemám ho rád, stále sa lepil na Lenu. Ak jej priblíži tak ho.... Ja to takto nenechám. Niečo musím urobiť. A už mi niečo napadlo. 

Tak tu máte dve časti. Chceli sme vám urobiť menšie prekvapenie tak dúfame, že sa podarilo. Mali sme taký menší hype. Dúfame, že sa vám kapitolky budú páčiť. Btw: hore je Dylan. 

Luv ya.