Melódia tvojho srdca

6. Kapitola

O týždeň neskôr.
Je to tu. Otváram obálku. Jemne z nej vytiahnem zložený papier a roztvorím ho.
"Vážená Magdaléna Markovičová,
S ľútosťou Vám oznamujeme že ste neprešli prijmacími skúškami..." ani som to nedočítala. Nemalo to význam. Papier som pustila z rúk. Oprela som sa o stenu a zpustila som sa po nej až na zem. Prepukla som do nekontrolovateľného plaču. Nemôžem tomu uveriť bola som so sebou taká spokojná a aj tak to nestačilo. Ako to teraz poviem rodine? Zlyhala som na plnej čiare. Plač stále neutíchal a ja som mala nekonečnú zásobu sĺz. Môj plač však prerušil človek, ktorý vošiel do miestnosti. Peťo. Prisadol si ku mne a jednou rukou ma objal okolo ramien. Asi mu to už došlo.
"Ale no tak. Neplač. Veď to predsa nevadí. My všetci veľmi dobre vieme aký máš talent a aká si šikovná. Keď si to oni nevšimli je to ich chyba. Ver mi. Ty to raz niekam dotiahneš. A potom uvidia o čo prišli." utešoval ma a môj plač pomaly ale isto utíchal. "Oh. A aby som nezabudol volala ti nejaká Sarah a vraj je to súrne takže keď ti bude lepšie zavolaj jej. " Len som prikývla. Nemala som silu na slová. Sedela som tam ďalšiu hodinu a iba pozerala do blba. Po dlhom premýšľaní som sa postavila a do ruky zobrala mobil. Vytočila som číslo, ktoré mi volalo ako posledné s presvedčením že je to Sarah a priložila som si mobil k uchu. Po treťom zazvonení to zdvihla so slovami: " Ahoj Lena, vieš chcela som sa ťa opýtať, či si to ešte nechceš rozmyslieť. Ide totiž o to, že Shawn od kedy ťa na letisku počul hrať nechce ako klaviristu prijať nikoho iného ako teba a turné sa neúprosným tempom blíži." ukončila svoj monológ
"Hm n..." prerušila ma
"Počkaj skôr ako niečo povieš. Rozmysli si to a zajtra mi zavolaj." opäť ani nepočkala na moju reakciu či odozvu a zložila.
Potrebovala som čas na premyslenie. A taktiež som sa potrebovala poradiť s maminou a Peťom.
Na další deň:
Po dlhom zvažovaní a niekoľkých nekončiacich rozhovoroch s mamkou a Peťom som sa rozhodla. Beriem to. Teraz keď som dostala druhú šancu nepremrhám ju. Musím zavolať Sarah a oznámiť jej ako som sa rozhodla.
Prvé zazvonenie...Druhé zazvonenie...Tretie zazvonenie..."Áno?" ozvalo sa z mobilu.
"Sarah?" opýtala som sa, lebo sa mi jej hlas nezdal taký ako zvyčajne.
"Nie, tu je Shawn" povedal bez nejakého záujmu.
"Oh ahoj Shawn. Tu je Lena. Volám kvôli tej ponuke. Beriem to." poviem možno až trochu premotivovane.
" Tak to je skvelé!"zvolal tak, že som si musela mobil trochu vzdialiť od ucha. "Tak po teba príde auto a pôjdeme na obed, kde sa o všetkom dohodneme. Zatiaľ ahoj." zrušil. To si robíte si srandu? Prečo tu majú všetci tendenciu zložit hovor skôr ako im niečo odpoviem alebo sa s nimi rozlúčim? Možno je to tu u nich nejaký otravný zvyk alebo také niečo.