Melódia tvojho srdca

27. Kapitola

Viedeň je prekrásne miesto. Priam očarujúce. Krásne dlhé ulice vedúce ku krásnym miestam a pamiatkam. Trochu mi pripomína Prahu, ale musím podotknúť, že obe mestá sú v niečom výnimočné a jedinečné. Už sa začalo pomaly stmievať. Ani som si neuvedomila koľko je hodín.

Rakúšania sú veľmi milí. Aj po potulkách mestom sme stretli veľa milých fanúšikov, ktorí sa chceli odfotiť aj so mnou, čo ma znovu celkom prekvapilo. Síce sa mi to už stalo párkrát, no stále si na to neviem zvyknúť. I keď musím priznať ma to vždy príjemne poteší. Usmievajúc sa som kráčala vedľa Shawna a pred nami ruka v ruke kráčali Maggy a Dylan. Počas celej prechádzky mestom na mňa Shawn stále hľadel a niekedy nenápadne sa dotkol mojej ruky. Vedel, že by sme sa nemali ani chytiť za ruky, ale aj mňa to neskutočne pokúšalo. Z myšlienok ma vytrhol Dylan.

"Neviem ako vy, ale my s Maggy pôjdeme naspäť. Sme dosť unavení a začínajú nás bolieť nohy, takže asi pôjdeme do hotela." chápavo som prikývla a pozrela na Shawna.

"Tak dobrú noc, síce neviem ako Shawn, ale ja sa asi ešte pôjdem niekde prejsť."

"Vy kľudne choďte. Tiež zostanem." Dylan s Maggy sa usmiali a vydali sa opačným smerom. Chcela som pokračovať v ceste, ale Shawn ma chytil za pás a otočil k jeho tvári. Okamžite sa zmocnil mojich pier a jeho ruka jemne pristála na mojom líci. Prekvapene som stála, no potom som spolupracovala. Potom ako nám došiel kyslík odtiahli sme sa od seba a opierali sme sa o seba čelami.

"Ani nevieš ako dlho som to chcel spraviť. Celý deň ma to pokúšalo." zašepkal Shawn a ja som sa jemne začervenala.

"A čo keď nás niekto uvidí?" neisto som poznamenala.

"Máš pravdu." povedal sklamane a na pár sekúnd sa odo mňa úplne odtiahol. Chvíľu sme tam tak len stáli v tom úmorne trápnom tichu. Pozerala som sa na svoje topánky a čakala čo sa teraz stane. Povedala som niečo zlé? Jemne a nenápadne som sa obzrela na Shawna a ten ma skúmal pohľadom.

"Srať na to." vyhŕkol a opäť sa uchýlil k neverbálnej komunikácii. Asi jedno šťastie bolo to, že sme sa nachádzali v jednej z tých nenápadnejších uličiek, kde prechádza oveľa menej ľudí. Bozkával ma jemne no potom to naberalo viacej tempa.

"Shawn?" začala som pomedzi bozky.

"Hm." ozval sa nevýrazne bez záujmu. 

"Mali... by... sme ísť." vydala som sa horko ťako pomedzi našu činnosť. Shawn sa s nespokojným zakňučaním odtiahol, čo ma rozosmialo. Pozrela sa do jeho očí a rukou mu napravila nezbedné kučery.

"Nechcela si sa náhodou ešte prejsť?" nadhodil a ja som pokrútila hlavou.

"Nie. Chcela som byť aspoň nachvíľu s tebou sama." povedala som so smiechom a pozrela sa na Shawna. Ten sa trochu začervenal a uväznil moju ruku v jeho dlani.

"Shawn! Uvidí nás niekto." napomenula som ho znovu. Shawn sa zasmial a prevrátil oči. Kapucňa, ktorá mu visela z jeho Nike mikiny na chrbte mu spočinula na hlave.

"Veď pred chvíľou sme sa bozkávali a vtedy ti to nevadilo! Ak ti na tom tak záleží, aby nás nikto nevidel, dám si kapucňu a môžeme sa držať za ruky. Pozri, je skoro tma a nikto tu takmer nie je. A keď budem mať kapucňu tak ma nikto nespozná. Okej?" vysvetlil a prosebne na mňa hľadel. Neisto som mu opätovala stisk ruky a venovala som mu veľký úsmev.

"No vidíš. Nie je to také zlé." poznamenal a zahanbene som sa pozrela na zem.

"Ako je to teraz medzi nami?" opýtala som sa a pohľad presunula na Shawna.

"Hm... no ja neviem." pozrel sa do zeme. "Asi by sme sa mali vráti na hotel" oznámil a začal kráčať smerom ku hotelu. Keďže sme sa ešte stále držali za ruku trochu ma potiahol. Ja som sa však vzoprela a oznámila.

"Vieš ty čo? Ja teda nakoniec  zostanem v meste. Ty sa kľudne vráť." pustila som jeho ruku.

"Woah, woah, woah. Nemôžeš byť len tak sama v meste, v ktorom sa môžeš tak ľahko stratiť. To v žiadnom prípade." trval na tom aby som sa vrátila s ním.

"Prečo sa o mňa tak bojíš?" pokojne som sa opýtala.

"Pretože. Zajtra hrám koncert pred stovkami ľudí a neviem či o tom vie, ale stále si moja klaviristka." bolo vidno, e stráca trpezlivosť. Mal pravdu. Tak prečo sa mi tá odpoveď tak nepáčila? Niečo vo mne chcelo počuť inú odpoveď.

"Neboj sa hviezda ja sa o seba viem postarať." odvrkla som a otočila. Mala som namierené do centra. Zabaviť sa.

Zamierim do hotelovej izby po tom, ako vyjdem z taxíku a pozdravím vrátnika, ktorý mi otvorí dvere. Otvorím dvere a zasvietim svetlo. Pri tom návale svetla trochu prižmúrim oči. V chodbe si začnem vyzúvať topánky a keďže mi to veľmi nejde začnem sa chichotať. Keď už sa mi to nejakým zázrakom podarilo zala som ďalej. Celkom dosť sa mi točila hlava tak som sa pridržala steny.

"To nemôžeš myslieť vážne." Shawn sedí na okraji mojej hotelovej postele úplne podráždený.

"Ty brďo ale som sa zľakla." chytila som sa za srdce. Bola to pravda. Po chvíli ticha izbu zas zaviala vlna môjho smiechu.

"Príde ti niečo smiešne? Lebo mne fakt nie. Sú dve hodiny ráno. A ty si očividne pripitá. Ja som tu ako taký idiot sedel celý čas a strachoval sa o teba každú jednu sekundu čo si tu nebola!" zvyšoval na mňa hlas počas toho ako vstával a približoval sa ku mne pricapenej na stene z dôvodu opakovanej straty balancu.

Už som si v hlave pripravovala čo všetko mu vykričím do toho krásneho ksichtu, ale potom som si to rozmyslela. Len som mykla plecami. Pozrela som sa naňho prázdnym flegmatickým pohľadom.

Shawn sa na mňa však stále pozeral. Čakal na niečo odo mňa, ale prepáč, dnes nie. Videla som ako zrazu uprel pohľad na moju ruku spustenú pri tele. Nachvíľu by som na to aj zabudla tak som skĺzla pohľadom dole na moje predlaktie. (telefónne číslo)- Blake. Okamžite sa pozriem naspať na Shawna. Podíde ku mne a moju popísanú ruku si vezme do dlane. Po celý ten čas ho len nemo sledujem. A vtedy to prišlo. Ten ublížený pohľad hľadiaci mi priamo do očí. Čakala som, že niečo povie alebo poprípade zakričí, ale on namiesto toho si odfrkne, pokrúti hlavou, pustí moju ruku a opustí miestnosť. Nechá ma tam stáť. Samú s mojimi myšlienkami..