Melódia tvojho srdca

29. Kapitola

Nasadáme do sedem miestneho auta. Sme tu všetci prítomní. Fyzicky. Duchom tu prítomná určite nie som. Myšlienky mi idú kade tade. My vlastne poriadne ani nevieme čo sa bude diať. Teda minimálne ja to neviem. Možno Shawn áno. Každopádne je to tak asi lepšie. Čo ak to bude príliš a ja to nezvládnem? Nie som úplne neschopná herečka, ale ak to bude znamenať, že sa ho mám dotýkať bude to problém. Viem, že ešte pred nedávnom som s tým žiadny problém nemala, ale teraz je to iné. Neviem čo to tak náhle zmenilo. To niečo vo mne sa zmenilo. Od tej poslednej noci vo Viedni. Keď som zostala v meste po zotmení zamierila som do nejakého baru. Už len to sa na mňa nepodobalo. A to čo nasledovalo ani nehovorím. V skratke. Stretla som Blakea a páčil sa mi a ďalej si to budete musieť domyslieť. Niečo som si v ten večer uvedomila. Okrem toho, že Blake má fakt dobrú techniku som si uvedomila, že to o čo sme sa so Shawnom pokúšali (nech už je to čo chce) nikam neviedlo a ja som tá, čo to niečo má zastaviť. Ihneď. A tak sa aj stalo. Ja som sa vzdialila a on to akceptoval.

Režisér si nás oboch zavolal, aby nám vysvetlil, čo sa bude diať.
"Budeme scény natáčať samozrejme v inom poradí, ako to bude vo výslednom videu. Ešte predtým ako začneme, chcem aby ste sa vžili do vašich postáv. Respektíve do vzťahu medzi vašimi postavami. Ste dvaja zaľúbený teenageri, ktorý spolu prežívajú romantické dobrodružstvá. Ste nesmierne šťastní a máte ku sebe veľmi, podotýkam veľmi, blízko. Pohľady hodné dvoch zamilovaných ľudí a dotyky hodné dvoch zamilovaných ľudí." Rozprával a nevyzeral, že by mal tak skoro prestať. „Ďalej, ste odvážni, ste odviazaní, ste blázniví a pred ničím sa nezastavujete." Pokračoval ďalej, ale ja som už nevnímala. Zarazila som sa už pri slovách „dvaja zaľúbený teenageri", „Pohľady hodné dvoch zamilovaných ľudí a dotyky hodné dvoch zamilovaných ľudí.". Bála som sa, že odvtedy sa to len zhorší. Pocítila som nenápadné poklepkanie na ramene. Nechápavo som sa otočila na Shawna a perami som naznačila „čo je?!" podišiel ku mne ešte bližšie pošepkal mi do ucha,

„Ak sa okamžite nesprítomníš všimne si, že si mimo a začne to všetko rozprávať ešte raz a budeme tu ešte pol roka." Vybehol na mňa stále šepkajúc.

„Dobre, chill." Otočila som sa naspäť na režiséra a začala sa znova usmievať a prikyvovať.

„Všetko je jasné?" čakal od nás oboch odpoveď.

„Áno. Všetko jasné." Odpovedali sme jednohlasne.

"Tak začneme zľahka. Scéna 1 bude vo vlaku. Vojdete do vlaku. Ďalej vymieňate si zamilované pohľady počas toho ako sa držíte za ruky. Jednoduché." vysvetlil nám. Okej. To nebude až také zle.
Prešli sme celým procesom. Outfit, makeup...
"Všetci na miesta." zareval do svojho megafónu až príliš blízko pri mojom uchu. Pri tom hluku som sa prikrčila a zapchala si jedno ucho. Počula som za sebou uchechtnutie, ktoré nepatrilo nikomu inemu ako Shawnovi. Otočila som sa naňho a hravo som mu udrela päsťou do ramena. Obaja sme sa zasmiali.
"Povedal som na miesta!" Strčil medzi nás režisér magnetofón. Otrávene som pretočila očami. Člen štábu nás zaviedol do spomínaného vlaku. Poobzerala som sa okolo a videla som kopu ľudí.
"Naštartujte vlak!" vlak sa pohol vpred.
"Zvuk! Kamery! Akcia!" Tak a je to tu. Našou úlohou bolo jednoducho prejsť ku sedadlám a usadiť sa. Tak sme aj spravili.
"Stop! Môže byť ideme ďalej."
"Akcia!" Všetko čo sme mali spraviť bolo zamilovane sa na seba seba pozerať a "hrať" sa s našimi rukami. To znie úplne divne. Ja len hovorím ako mi bolo povedané. Pozerali sme sa jeden na druhého. Ako nám bolo povedané. Na stole pred nami sme si priplietli prsty a trochu sme sa s tým pohrali. Zdvihla som zrak a keď som sa pozrela na Shawna snažila sa zostať pokojná. Ale nevydržala som to. Na plné pľúca som sa rozosmiala.
"Stop! Čo to ma znamenať? Držte sa scenára! Pokračujeme. Znovu! Akcia!" Ja mu ten megafón asi niekam strčím. Ospravedlnila som sa odhodlaná ísť znovu a nepokasľať to. A tento krát som to nebola ja čo som to zbabrala, ale Shawn.