Meče mocných

Prológ, 1. časť

Ladné kroky ženy v šatách z bielej kožušiny vydávali na krištáľovej podlahe dunivý zvuk. Jej postoj vyjadroval istotu, hoci v očiach sa jej odrážali obavy, či skôr nevôľa stretnúť sa s už tak dlho očakávanou návštevou.

Zastala tesne pred zdobeným zábradlím najvyššej terasy a prstami prešla po jeho hladkom povrchu. Zrak jej stúpol k oblohe a upriamil sa na päticu svetelných bodov, ktoré pomaly zanikali v jasnej žiare vychádzajúceho slnka. Rukou si prešla po ešte stále vydutom potehotenskom brušku a nechala sa naplniť pocitom šťastia.

Posledné dni, odkedy sa stala matkou a päť hviezd Starého súhvezdia sa opäť stretlo v jednom bode, v sebe cítila neistotu, ktorú dosiaľ neznala. Deň čo deň počúvala pochvalné slová na svojich synov i s pochybnosťami prijímala zaliečanie starých dám, ktorých deti už dávno zabudli na svoje matky. A predsa, napriek všetkému šťastiu, čo ju postretlo, nevedela z mysle dostať čierne tiene, ktoré ju po nociach prenasledovali v snoch.

Keď za sebou začula tiché kroky, vzdychla. Predklonila sa a oprela sa o zdobený povrch skleného zábradlia, ktorý pálil chladom. Dobre vedela, koho i prečo sem pravda zaviedla.

„Už?" šepla, keď vycítila blízkosť muža, ktorému sa za tie roky jeho služby už neodvažovala neveriť.

„Čakajú na vás. Priali by si, aby ste si osobne prevzali ich dary skôr, než večer zasadnú k vášmu stolu," odvetil jasný hlas, ktorého majiteľ sa priblížil o krok bližšie k žene v kožušine z šľachteného norka. Pri pohľade na obnažený chrbát svojej panej pocítil obrovskú potrebu zahaliť ju a odviesť z nehostinnej zimy, no ani sa nepohol - len čakal.

Žena si premkla ruky a založila si ich na hrudi, opatrne sa otočila k svojmu radcovi a zahryzla si do pery. „Dary? Tvrdili, že ich privádza len čisto strategická záležitosť," riekla ticho. Kus kožušiny, ktorý jej obmotával hrdlo, jej spadol k pleciam a jej oči spýtavo pohliadli na zarasteného muža.

Gradio prikývol, neodvážil sa uhnúť jej mrazivému pohľadu a tak len stál a hľadal odpoveď na činy iných. „Tak je, dary," prisvedčil po chvíli ticha. Nato urobil krok vpred a podal žene nastavené rameno, aby jej pomohol v náročnej chôdzi po klzkých chodbách hradu.

Drobná žena sa na neho spýtavo pozrela a po chvíli zakrútila hlavou v odmietavom geste. „Zvládnem to," povedala presvedčivo a obišla muža mieriac do dlhej bielej chodby.

Ešte stále pociťovala slabosť, ktorej bola otrokom, no snažila sa zakryť to. Telo mala ťažké, akoby ovešané železnými reťazami a pohyby pomalé, nemotornejšie než kedysi, hoci na pohľad stále rovnako jemné.

Ich kroky, pomalšie, než inokedy, sledovali tesanú podlahu z ľadu patriacu jednej z najdlhších chodieb hradu, označovanú tiež ako Maies leis misue, teda Púť plná pohľadov. Názov viac známy pre verné podobizne predkov vytesaných z kusov ľadu, než pre okrúhle stropné okná, ktoré počas noci trieštili mesačné paprsky na stovky svetelných lúčov osvetľujúcich chodbu, sa stával rokmi viac len nepodstatným nápisom na jej konci, než veľavravným symbolom rodu, ktorého krv bola staršia, ako slnko denne plávajúce po oblohe.

Ozvena krokov, čo sa doposiaľ šírila chodbou, stíchla, keď sa muž so svojou paňou priblížil ku schodom, nad ktorými visel biely gobelín so zlatým prešívaním zobrazujúci život prvého z rodu, Thenesiasa Galdevaryena.

Monadet si už pri krátkom pohľade naň spomínala na časy, kedy sama ako dieťa strávila dlhé hodiny sledovaním jeho až neskutočne nádherných detailov, ktoré boli zvýraznené priehľadnými korálikmi prišitými postriebrenou niťou tak, aby znázornili trblietanie čerstvého snehu. I dnes, mnoho rokov potom, mala chuť pozastaviť sa nad ním, pohliadnuť na jemné linky majstrovskej práce a upomenúť si pod ním všetok ten čas, kedy ešte nebola v honosnej pevnosti sama. No čas ju súril a nesmel sa plytvať nad kusom látky.